Názory a komentáre

Názory a komentáre

Koniec neobmedzeného rastu?

Ľudia od nepamäti pociťujú vo svojom každodennom živote účinky ovzdušia. Spravidla vnímajú jeho okamžité, krátkodobé prejavy – hovoríme o počasí, ktoré je doménou meteorológov. Počasie vo svojom dlhodobom vývoji však vykazuje určité regionálne a časové zákonitosti a pri ich štúdiu a popise hovoríme o klíme, ktorej sa venuje klimatológia.

Existencií tzv. skleníkových plynov v atmosfére (najvýznamnejším z nich je vodná para) vďačíme za to, že teplota na Zemi je taká, aká je, a nie je zhruba o tridsať stupňov nižšia. Problémom teda nie sú skleníkové plyny ako také, problémom je, že koncentrácie niektorých z nich vzrástli v ovzduší natoľko, že zadržiavajú pri zemskom povrchu viac tepla, než by bolo potrebné, a atmosféra sa postupne zohrieva, čo sa postupne začína prejavovať aj na klíme.

Klíma našej planéty sa vyvíja stovky miliónov rokov - od začiatku existencie Zeme. Ako - tak relevantné písomné údaje o jej stave máme k dispozícii zhruba od stredoveku, seriózne prístrojmi zaznamenané údaje zhruba z ostatných 150 až 200 rokov. Pri formulovaní záverov o zmenách klímy si preto musíme byť vedomí toho, že v prípade mnohých z nich sme v situácii, ako keby sme z posledných pár sekúnd pred silvestrovskou polnocou chceli zhodnotiť celý uplynulý rok. A označovať hneď každú periódu sucha či extrémnych zrážok za príznaky zmenenej klímy je prinajmenšom neodborné.

O tom, že sa s klímou a s počasím v niekoľkých posledných desiatkach rokov „čosi“ deje je fakt, na ktorý odborníci upozorňujú zhruba od sedemdesiatych, osemdesiatych rokov minulého storočia. Väčšina z nich sa domnieva, že priemyselná revolúcia a nasledujúci rozmach technológií, vzostup životnej úrovne a rast početnosti ľudskej populácie priniesol aj celý rad negatív - a jedným z nich sú aj permanentné a enormne vzrastajúce emisie skleníkových plynov (predovšetkým CO2) do ovzdušia. Enormných natoľko, že prekročili samočistiace schopnosti atmosféry, a pôvodne pozitívny účinok skleníkových plynov sa zmenil na negatívum ohrozujúce citlivý planetárny klimatický systém.

Ľudská spoločnosť sa počas celej doterajšej histórie vyvíjala spôsobom, ktorý nepredpokladal výraznejšie materiálne obmedzenia. Počet ľudí na Zemi až donedávna nebol limitujúcim faktorom rozvoja, energetické a surovinové zdroje vyzerali takmer neobmedzene a nepredstavovali prekážku „permanentného“ ekonomického rastu. Takmer pravidlom sa stalo, že každá generácia mala v porovnaní s predchádzajúcou vyššiu životnú úroveň. V súčasnosti sa stávame svedkami „bodu zlomu“ a musíme si uvedomiť, že skoro všetko to, čo sme doteraz považovali za takmer nemenné, sa bude musieť radikálne zmeniť. Nechcem otvárať príliš odbornú polemiku, ale veľmi pravdepodobne pôjde o zmenu súčasnej ekonomicko-spoločenskej paradigmy neobmedzeného rastu a neobmedzených zdrojov.

Aj globálne environmentálne problémy (a zmena klímy je jedným z nich) preto treba chápať v takomto kontexte a nesnažiť sa o hľadanie rýchlych a spasiteľných riešení. Namieste nie sú ani alarmujúce vyjadrenia o klimatickej kríze, katastrofe, či o klimatickej núdzi. Ide o pojmy neodborné, vhodné maximálne pre bulvárne média na vzbudenie pozornosti. Ide o problematiku, ktorá si vyžaduje odborné preskúmanie, hľadanie vhodných riešení a následne aj ich realizáciu. A na to je potrebný konsenzus vedcov, politikov a nakoniec aj nás všetkých, pretože sa nás to bude týkať. 


Okamžite dajte gól

                Pred viac ako štyridsiatimi rokmi sme s kamarátmi chodievali na (vtedy) prvoligový futbal. Na jednom nie veľmi zaujímavom zápase s riedkou diváckou kulisou sa postavil jeden z mojich kamarátov, ktorý pohostinne pôsobil (a dodnes pôsobí) vo viacerých speváckych zboroch, a do pokojnej a značne tichej atmosféry na štadióne zvučným barytónom zreval na hráčov svojho obľúbeného mužstva: „A teraz okamžite dajte gól!“. Nikto gól, prirodzene, nedal a zápas sa v nevzrušenej atmosfére skončil bezgólovou remízou.

Táto historka mi nevdojak prišla na um, keď som v televíznom spravodajstve videl vystúpenie značne rozrušenej Gréty Thunbergovej na klimatickej konferencii v New Yorku. Pred ňou vystúpil generálny tajomník Organizácie Spojených národov António Guterres, ktorý vyhlásil, že klimatické zmeny dosiahli takú úroveň, že už nie je čas na ďalšie vyjednávanie, ale musia nastúpiť činy. Vyzval lídrov všetkých štátov sveta, aby sa spojili v úsilí bojovať proti klimatickej kríze a aby sa zaviazali k zmenám, ktoré povedú k tomu, že planéta bude do roku 2050 uhlíkovo neutrálna.

Gréte sa to zjavne máli a politickým predstaviteľom desiatok krajín (aj slovenskej pani prezidentke) hystericky oznámila, že by v New Yorku vlastne ani nemala byť a že by mala byť v škole vo Švédsku. Podľa nej sa politici obracajú na mladých, aby im dali nádej. „Ako si to dovoľujete?” A politici múdro pokyvujúc hlavami Grétu viackrát odmenili potleskom. Svoje vystúpenie Gréta Thunberg zakončila predstavou, že na newyorskej klimatickej konferencii „nebudú prijaté žiadne riešenia alebo plány”, ktoré by sa aspoň vzdialene podobali na opatrenia, ktoré je potrebné vykonať. 

Dovoľte mi niekoľko pripomienok.

Zmena klímy a s ňou súvisiace globálne otepľovanie je problém, ktorý sa celkom určite dotkne každého z nás. Hľadanie a návrh súvisiacich východísk takisto nebude jednoduché a lacné. Ide však predovšetkým o problém odborný, takže prioritne by sa mu mali venovať odborníci, nie hysterická laická verejnosť. Z odborného problému, nech je akokoľvek vážny a naliehavý, sa nesmie stať nové klimatické náboženstvo. Či sa ním stane je dnes v rukách politikov, ktorí sa musia rozhodnúť. Alebo sa budú problémom klimatickej zmeny zaoberať vecne a odborne, alebo sa zvezú na vlne paniky, ignorujúc, že výsledkom tejto hystérie nebude záchrana planéty, ale globálna diktatúra. 

V prípade zmeny klímy pritom vôbec nejde problém nový a nové nie je ani zistenie, že svoj podiel na otepľovaní má aj súčasné chápanie rozvoja a prosperity ľudstva. Prvé svetovo známe popularizačné práce o globálnych environmentálnych problémoch (Zem na miske váh, Nepríjemná pravda) publikoval známy americký aktivista Al Gore (mimochodom bývalý viceprezident USA) už v časoch, keď Gréta Thunberg nebola ani len neslušnou myšlienkou v hlave svojho otca. Seriózne odborné štúdie so známym „hokejkovým“ grafom (porovnanie chodu teplôt vzduchu a koncentrácií skleníkových plynov) neboli už v osemdesiatych rokoch minulého storočia ničím tajným a výnimočným ani v tábore mieru a pokroku. Osobne som sa s touto problematikou stretol počas svojich vysokoškolských štúdií v druhej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia, aj keď v tom čase bola oveľa populárnejšia predstava možného globálneho ochladenia. Podľa jednej z vtedajších hypotéz budúceho vývoja klímy mali práve zvyšujúce sa koncentrácie skleníkových plynov v ovzduší kompenzovať očakávaný negatívny teplotný trend.

Zápal a oduševnenie patrí k mladým ľuďom. No prílišná mladícka horlivosť (nota bene „vhodne“ zneužitá) sa môže prejaviť značne devastačne. Pripomeňme si aktívnych stalinských sovietskych komsomolcov, príslušníkov hitlerjugend, uvedomelých zväzáckych aktivistov u nás, červené gardy v Číne počas kultúrnej revolúcie, Pol Potovských mládežníkov v Kambodži a pod.

V prípade adaptácie na zmenu klímy neexistuje žiadny „okamžitý gól“. Pôjde o celý rad zložitých, nákladných a veľakrát aj nepríjemných opatrení, ktorých pozitívny účinok sa bude prejavovať pomaly a postupne. A hlavné slovo by pri tom mali mať rozum a rozvaha.      


Hovoriť zlato, mlčať striebro

Hovoriť zlato, mlčať striebro - dve múdrosti platiace oddávna. Niektorí predstavitelia opozície sa v piatok mali držať toho druhého, keď už im koalícia a niektorí ich vlastní kolegovia neumožnili na plánovanej mimoriadnej schôdzi NR SR pri „odvolávaní“ premiéra to prvé.

Keďže nemohli hovoriť pre plénom parlamentu, predviedli sa aspoň (či skôr napriek tomu) pred novinármi. Hlúčky trúchlivo sa tváriacich poslankýň a poslancov uprene hľadeli pred seba a robili štafáž svojim hovorcom (zväčša predsedom) a kolektívne prezentovali odhodlanie definitívne skoncovať s chobotnicou, ktorej hlavou je – vyberte si – P. Pellegrini alebo R. Fico. Keďže predsedu Smeru akosi odvolávať nemôžu, odvolávajú predsedu vlády.    

  Ďalšie meno, skloňované vo všetkých pádoch, bolo meno bývalej štátnej tajomníčky Ministerstva spravodlivosti M. Jankovskej. Vopred všetkých opäť ubezpečujem, že nie som priaznivcom ani Smeru, ani R. Fica, ani P. Pellegriniho a vôbec nie pani Jankovskej. Nechápem však túžbu opozície odvolávať premiéra z dôvodu, že neodvolal štátnu tajomníčku Jankovskú, keďže pani štátna tajomníčka sa „odvolala“ sama. Ibaže by sme predsedu vlády odvolávali preto, že „očistu verejného života“ nezačal „realizovať“ hneď, ako o tom začali hovoriť niektoré „mienkotvorné“ média na základe uniknutých a nelegálnych informácii.

Ak sú v živote pani Jankovskej „prešľapy“, ktoré ju diskvalifikujú z vládnej funkcie a/alebo z funkcie v justícii, tak tam skutočne nemá čo robiť. No „prešľapy“ musia byť zistené a dokázané hodnoverným a legálnym spôsobom, nie hysterickým krikom na ulici, v médiách, či v parlamente.

Keďže skutočným podkladom na celé piatkové dianie v parlamente bola trvalka tohtoročnej uhorkovej sezóny – uniknutá Kočnerova SMSková komunikácia, paradoxne pôsobí, že o potrebe odchodu z verejného života všetkých tých, ktorí sa v nej spomínajú, hovorili v priamom prenose aj tí, ktorí sa s M. Kočnerom evidentne stretali, radili sa s ním a udržiavali s ním ktovieaké kontakty.


Ešte väčší blbec ako sme dúfali

Naše televízie sa snažia letnú televíznu nudu dosť často spestriť bradatými komédiami z archívu. Miesto medzi nimi má aj nie veľmi vydarený český film z deväťdesiatych rokov s Luďkom Sobotom v hlavnej úlohe, ktorého názov som si vypožičal ako titulok tohto článku. A vôbec by som sa nečudoval, keby transparent s rovnakým textom zdobil priečelie najväčšej zasadačky na Súmračnej. Zdalo sa totiž neuveriteľné, že sa komusi podarí zatieniť kočnerovské, bašternákovské a podobné kauzy Smeru, ktoré, ako sa zdalo, budú trvalým a výživným sústom tohtoročného uhorkového bulváru.

A podarilo sa. Evergreenom posledných dní je - takisto na archívnych materiáloch založený - nepravidelný seriál o drogových excesoch budúceho takmer premiéra M. Trubana, lídra zoskupenia PS/Spolu. Zhrňme si stručne jeho dej: V prvej časti hrdina študentom vysvetlil podiel drog na podnikateľských úspechoch, v druhej časti obviňuje všetkých „starých“ politikov, že sa proti nemu sprisahali. Obsahom tretej časti je súdružská sebakritika hrdinu, kajá sa, sype si popol na hlavu a označuje sa za nenávideného „starého“ politika, akým nikdy nechcel byť. Pripúšťa, že sa nezachoval principiálne a priznáva, že marihuana bola v jeho živote párkrát, LSD raz a inak basta, nič. V štvrtej časti seriálu, ponúka na predaj päť gramov čohosi „bieleho“ o tri dni už nič biele nemá a nepredá „ani bohovi“. V piatej ho akože zastaví policajt... O obsahu ďalších dielov zrejme nemá potuchy ani hlavný hrdina, pretože sám nevie, čo všetko verejne potáral, čo sa ešte objaví a čo bude treba „hravou formou“ vysvetliť. Podľa vlastného vyjadrenia M. Truban pri vstupe do politiky rátal s tým, že na neho budú všeličo vyťahovať. Ukazuje sa, že ani netreba. Postačí aj to, čo uverejnil aj sám.

Pán, ktorý by nedbal byť premiérom, si však musí byť vedomý, že uvádzať užívanie drog ako príklad úspešnej cieľavedomej aktivity, alebo internetová ponuka predaja čohosi bieleho, ak tam výslovne neuvedie, že ide o Persil alebo o kuchynskú soľ, môže privodiť rýchly koniec jeho politickej kariéry. Dvojnásobne to platí v súčasnosti, kedy USA a aj niektoré krajiny EÚ valcuje požiadavka absolútnej politickej korektnosti nie len na verejnosti, ale aj v súkromí. Keďže cudzia neželaná ruka pod sukňou môže postihnutej dáme spôsobovať nezvládnuteľnú a po rokoch žalovateľnú traumu, s propagáciou drog a s ich ponukou (hoc aj žartom) na internete to asi nebude inak.

Nevdojak ma napadá historická paralela. Už sme tu mali plagáty s mladými mužmi v bielych košeliach s vyhrnutými rukávmi, „lídrami“ pravice, ktorí sa už – už videli správcami Úradu vlády. Sen sa im však rozplynul aj vďaka nezvládnutej mediálnej komunikácii. 


Samovražda ako najvyššie štádium sebakritiky

Súčasná najvýraznejšia tvár zelenej klimatickej sekty Greta Thunberg sa spolu s otcom, kameramanom, monackým aristokratom a kapitánom lode nalodila na malú, nepohodlnú, no zato uhlíkovo absolútne neutrálnu bárku, a vydala sa na plavbu cez Atlantik (smer USA). Jej počin treba podľa mnohých chápať ako „výzvu hodnú nasledovania“.

Odhliadnuc od toho, že plavba bude trvať zhruba dva týždne, čiže podstatne dlhšie ako bežný transatlantický let, čo znamená, že na nejakom tom dni moreplavcom nezáleží, aj logistika takéhoto spôsobu prepravy je podstatne zložitejšia. Stravu (hoc aj vegánsku) treba vopred pripraviť, uskladniť a na lodi aj pravidelne pripravovať (minimálne zohrievať), existujú isté biologické pochody, ktorým sa ani homo sapiens nevyhne a ich výsledky treba kdesi deponovať (napr. do oceánu), vydržať neumývať sa štrnásť dní v jednom oblečení sa zrejme dá (ak príliš neruším okolie svojim odérom), no následná hygienická očista a environmentálne nakladanie s „odevom“ sa asi nezaobídu bez uhlíkovej stopy.

Aj výroba špeciálneho plavidla, vybaveného neviem akými zelenými výdobytkami, nebude asi celkom „prírodná“ záležitosť.

Predstavme si, že by ľudstvo zrazu nazeleno precitlo a preprava osôb medzi Európou a Amerikou by sa uskutočňovala iba loďami á la Greta. Okrem toho, že by sme sa vracali k technológiám Krištofa Kolumba (a jeho plavidlá boli určite iba z prírodných materiálov a určite bezo zvyšku recyklovateľné), technické a logistické zabezpečenie takejto atlantickej premávky by pravdepodobne bolo nemožné a domnievam sa, že aj z environmentálneho hľadiska menej efektívne.     

    „Bezuhlíkoví“ spasitelia Zeme prichádzajú neustále s novými nápadmi, ako hneď a úplne zachrániť planétu pred kolapsom z prehriatia. Jedni sa domnievajú, že mať deti je nemorálne, pretože každá nová ľudská bytosť predstavuje pre Zem ďalšiu záťaž, ďalší odporúčajú nejesť mäso, pretože dobytok produkuje extrémne množstvá skleníkových plynov (voľne žijúce zvieratá asi nie), iní nahrádzajú fosílne palivá v doprave elektrinou a domnievajú sa, že slnko a vietor nám jej vyrobia dostatok. 

Uniká im však to najpodstatnejšie. Ak by aj hneď zajtra obyvateľstvo Európy vymizlo a ustal by tu život, tak emisie skleníkových plynov by sa v planetárnom meradle znížili asi o deväť percent.

Domnievam sa, že hlavným problémom dneška je, ako sa prispôsobiť súčasným zmenám klímy, bez ohľadu na to, či sú stopercentne podmienené ľudskou činnosť. To prenechajme vedcom, ktorí, mimochodom, dodnes nedosiahli absolútnu zhodu napr. v otázkach gravitácie. Ak sa však chceme flagelantsky venovať sebaobviňovaniu a ak uprednostníme neustále hľadanie skutočných a domnelých príčin súčasných klimatických problémov pred praktickým vyrovnávaním sa s dôsledkami, potom ľudstvu ako najzelenšie riešenie ostáva iba titulok tohto príspevku.

                                            Kristína Šabíková


Vráťte nám Jakeša

Prejav Milouša Jakeša (známy „kôl v plote“), prednesený na dôvernom zasadnutí akéhosi partajného výboru v Červenom Hrádku, bol hitom domácich fonoték už pred tridsiatimi rokmi a na viacerých internetových stránkach si ho môžeme pripomenúť aj dnes. Zdá sa, že „brilantní“ rétori neobídu ani nastupujúcu generáciu „nových“ politikov. Na internete sa objavilo rečnícke expozé Michala Trubana, lídra zoskupenia PS/Spolu a „bombového“ kandidáta na funkciu premiéra Slovenskej republiky. Ide o prednášku študentom na tému, ako sa stať úspešným (ako rýchlo a ľahko zbohatnúť).

Verejné vystupovanie asi nebude silnou stránkou prednášajúceho, pretože, ako by povedal môj český starý otec neustále „se drbal, jakoby ho blechy žraly“. Brilantná slovná zásoba takisto nie je jeho silnou stránkou. Infantilné pochechtávanie sa rečníka po každej druhej vete nechám na hodnotenie odborníkom. 

Pán premiér in spe sa vo svojom vystúpení ani netajil, že aj napriek tomu, že do práce chodil v najlepšom prípade na deviatu a popoludní sa s kolegami „rozbil“, napriek tomu, že sa ľahko namotáva na rôzne „látky“, úspech sa aj tak dostavil. To je v krátkosti „úspešný“ príbeh Michala Trubana, v ktorom chýba jediná zmienka o snahe, úsilí a práci. Neviem si predstaviť, že takto by sa mal (mohol) spravovať štát, ale to bude zrejme spôsobené tým, že sa „nenamotávam na tie správne látky“.

Napriek tomu, že Michal Truban nevie objasniť príčiny svojho podnikateľského „úspechu“ inak ako súhru šťastných okolností a náhod, návod, ako sa stať úspešným narkomanom podáva takmer dokonale (začať malými dávkami, pokračovať, aj keď nechutí, vytrvať sedem až desať rokov do notorického štádia a keby sa aj prejavila ochota skončiť s tým – čo je prakticky nemožné – mať „dobrých“ priateľov, ktorí prinútia zotrvať). 

Politicky kľúčové posolstvo M. Trubana však nespočíva len v zľahčovaní drog, ale v jeho názoroch. Po mesiacoch opakovania nič nehovoriacej frázy o výmene starých politikov za nových, sme sa konečne dozvedeli, aké sú hodnoty, názory a videnie sveta Michala Trubana. Jeho pozornosť a úctu si zaslúžia predovšetkým poživační, bohatí, cynickí, arogantní a samoľúbi ľudia, ktorí bez námahy (so šťastím, „vlastnou hlavou“ a pod.) zarobili značné sumy peňazí, ktorí poľahky zabehnú maratón, zodvihnú nad hlavu stokilogramovú činku, ktorí sa pravidelne „rozbíjajú“, prípadne sa venujú iným návykovým kratochvíľam. 

Ľudia chodiaci pravidelne do zamestnania a žijúci z bežnej mzdy sú preň a pre jeho kumpánov „roboši“, ktorí mali rovnakú šancu byť „bombový“ ako on, ale nevyužili ju. Sú to ľudia, ktorí len „oje....jú a ktorým nepatrí volebné právo.  

Príbeh Trubanovho videa dostal pokračovanie v duchu najlepších boľševických tradícii. „Roboši“ (rozumej bežní občania Slovenska)  sa však od M. Trubana nedočkali ospravedlnenia. Nie sú predsa jeho „cieľovka“. Mediálni poradcovia pána M. Trubana, zdá sa, riadne natrénovali – budúci skoro premiér sa neošíval, ani raz sa nechytal za nos, za uši, neškrabal a nechechtal sa a na zvrat „ako keby“, si tuším, ani raz  nespomenul. Napriek zjavnej snahe však nejde o úprimnú sebareflexiu, ale ukážku účinnej súdružskej sebakritiky, určenej „vyvolenej“ vrstve, priateľom a podporovateľom zbohatlíckej zlatej mládeže, ktorá si myslí, že úspech na nich „musí“ sadnúť jednoducho preto, že sú „noví“ a že sú „cool“ a že sú „in“ bez ohľadu na alkoholické, drogové a iné excesy a bez ohľadu na tých „starých“ a „nemožných“. 

Hlavným dôvodom „účinnej ľútosti“ pána Trubana nie je to, že poskytuje návod na nemravný život, ale to, že svojim správaním ohrozuje mocenské predstavy, sny a vidiny svojich súkmeňovcov.     

Ak má Slovensko viesť takýto politik, to sa môže vrátiť aj ten Jakeš.  


Efektívny boj s korupciou

V súvislosti so žurnalistickým trhákom tohtoročnej uhorkovej sezóny s kauzou Markíza - Kočner – Rusko sa objavujú rôzne tajomné väzby a prepojenia - a aj z úst ľudí, u ktorých predpokladáme aspoň minimálne znalosti práva, počúvame o úplatných policajtoch a o skorumpovaných prokurátoroch. Nechajme teraz bokom, ktorí konkrétne to sú, aj keď aj to môže byť celkom zaujímavé, a venujme sa evergreenu ostatných minimálne tridsiatich rokov - boju proti korupcii. 

Ako zabezpečiť, aby sa vidina nelegálne a „ľahko“ zarobených peňazí nestávala lákavou nielen pre nepoctivých policajtov a nehodných prokurátorov, ale aby bola absolútnym tabu pre všetkých zamestnancov štátnej a verejnej sféry.

Jednou z možností je ku každému z nich postaviť kontrolóra a potom aj k nemu postaviť ďalšieho kontrolóra, aby sa tí prví dvaja, nedajbože, nedohodli. Ale nekalo spolčiť sa dokážu nielen dvaja, ale aj traja, štyria, piati ... a pokračovať môžeme takmer donekonečna. Nakoniec by počet kontrolórov bol obrovský a limitoval by ho počet obyvateľov Slovenska (EÚ, sveta ...).

Oveľa jednoduchšia sa mi zdá aplikácia princípu, že každý legálny príjem by mal byť zdanený. V prípade štátnych a verejných zamestnancov nie je ťažké zistiť, aký mali hrubý príjem za posledných dvadsať, tridsať rokov. Ak vezmeme zdanený hrubý ročný príjem ako hlavný zdroj v procese nadobúdania majetku každého zamestnanca (vôbec neuvažujeme s tým, že musel aj jesť, bývať, obliekať sa, cestovať  a pod., čo tiež čosi stálo), potom povedzme dvadsať-, tridsaťnásobok takejto čiastky by mal zodpovedať objemu hnuteľného a nehnuteľného majetku, ktorým konkrétny jednotlivec v súčasnosti disponuje. Prirátať k tomu môžeme aj dary, dedičstvo, príjmy z podnikania, výnosy na burze a pod., ktoré však, ak sú legálne, bývajú spravidla aj zdanené a zdokumentované.

V čase vyspelých IT technológií a množstva informačných databáz by nemal byť problém vykonať takúto inventúru príjmov a jej výsledky porovnať so skutočným majetkom čiernych oviec, ktoré svoje povolanie s veľkou pravdepodobnosťou nevykonávajú v súlade s etickými (a asi ani s právnymi) normami.

Aby sme zbytočne niekoho nekriminalizovali, majetok prevyšujúci spomenutú hranicu by sa zdanil sadzbou povedzme 90 % a v prípade neplnenia tejto dodatočnej daňovej povinnosti by celý prepadol v prospech štátu. Podľa toho, čo nám servírujú žurnalisti, by sme asi získali dosť prostriedkov na zdravotníctvo či diaľnice.    



Pohlavné kvóty - osviežujúci nápad uhorkovej sezóny 

Nudu letných dní zažehnalo ohlásenie novej ženskej organizácie - Ženy SPOLU. Vraj vznikla z dôvodu, že o rovnosti medzi ženami a mužmi sa nemá len rozprávať, ale rovnosť medzi mužmi a ženami sa má stať skutočnosťou v zákonoch i v  každodennom živote. Neviem, ktoré naše zákony majú SPOLU–bojovníčky na mysli. Náš právny poriadok je totiž kompatibilný jednak s ľudsko-právnymi dokumentami, ako aj s právnymi normami Európskej únie. 

Neľahký boj za „práva žien“ sa teda nebude odohrávať na úrovni ľudských práv, ale v rovine absurdných pohlavných požiadaviek, nariadení a kvót. Čaro debát o kvótach spočíva  v tom, že ich prívrženci sú natoľko presvedčení o morálnosti svojho konania, až strácajú zo zreteľa fakt, že o iných ľudských bytostiach uvažujú akoby ani neboli ľuďmi. Aj novovzniknutá ženská organizácia v manifeste ukázala nie celkom dôstojný obraz ženy. Po jeho prečítaní vás premkne pocit, že žena je menejcenná bytosť, ktorú treba mentorovať a budovať jej schopnosti workshopmi a seminármi, aby sa uplatnila. Nuž, ak toto nie je voči ženám nedôstojné, či urážlivé, tak už neviem.

Presadzovanie 30 percentnej kvóty na účasť žien v politických stranách, či vo verejných funkciách je už len čerešničkou na torte tejto politickej komédie. Ak ženy tvoria viac ako 50 percent populácie, nerozumiem, prečo Ženy-SPOLU navrhujú 30 percentnú kvótu? Mentorovať 50 percent „nových verejných funkcionárok“ sa im zdá priveľa? „Nová generácia politikov“ prináša naozaj „nový štýl politiky“. Ide o politiku, v ktorej sa nediskutuje, ale nariaďuje; o politiku, ktorá nechápe človeka ako slobodnú a dôstojnú ľudskú bytosť, ale ako súčasť manipulovateľného stáda.

Viacerí si iste prajeme, aby sa verejné posty neobsadzovali „našimi“, ale najmä kompetentnými ľuďmi. Zatiaľ to však vyzerá, že ani „nová generácia politikov“ nepovažuje výsledky práce, skúsenosti, či vzdelanie za kľúčové kritériá výberu uchádzačov o verejné funkcie. Nedávno sme písali, že ak sa chcete stať riaditeľom mestského podniku, nepotrebujete výsledky práce, ale veľké srdce, a teraz sa od ženskej organizácie dozvedáme, že zásadným kritériom výberu verejných funkcionárov sa v najbližšej budúcnosti stane pohlavie.

„Ženy SPOLU“ by sa však mali starostlivo pripraviť na úskalia svojej misie. Genderová ideológia, s ktorou evidentne sympatizujú, im totiž môže priniesť nejeden problém. Ak pod vedením „nových politikov“ dospeje naša spoločnosť do štádia takej „dokonalosti“, že si ľudia budú vyberať pohlavie, môže sa stať, že zopár výmyselníkov mužského pohlavia si uvedie v občianskom preukaze ženské pohlavie, aby sa dostali do nejakej kvóty. A možno sa nájdu aj takí chytráci, čo o sebe budú tvrdiť, že si zaslúžia ešte väčšie ohľady (a nejakú tú novú kvótu), pretože si vybrali ženské pohlavie a ešte k tomu sa im páčia ženy, teda sú vlastne aj lesby/lesbici. Myslím, že spolubojovníčky majú nad čím premýšľať a prajem im veľa síl pri riešení protirečení progresívnej politiky.   


Precedens Raketovej Karoly

Záľuba slovenského jazyka (či skôr slovanských jazykov) v prechyľovaní ženských priezvisk vedie k tomu, že napríklad z pani z Leyenu (von der Leyen) sa v slovenčine pomaly stane pani z Leyenova (von der Leyenová). Využime podobnú poetickú licenciu a poslovenčime si Carolu Racketeovú na Raketovú Karolu. 

Táto (re)aktívna dievčina, mimochodom kapitánka lode loviacej migrantov v Stredozemnom mori, celému svetu ukazuje jeden z hlavných rozporov súčasnosti. Ukazuje, že to, čo sme donedávna považovali za samozrejmé, samozrejmým už nie je. Samozrejmým bolo, že existovali akési univerzálne predstavy a normy o tom, čo sa smie a čo sa nesmie, že sa rešpektovali určité hranice, ktorých prekročenie znamenalo vylúčenie zo „slušnej“ spoločnosti, že svojvôľa a tvrdohlavé presadzovanie vlastného názoru (hoc by som bol aj tisíckrát bol presvedčený o jeho kvalite a užitočnosti) je neslušné a neakceptovateľné. Diskusia a argumentácia mali prednosť pred revolučnými a prvoplánovo šokujúcimi činmi.

Raketová Karola pokojne a svojvoľne porušuje predpisy a je ochotná dopraviť do Európy pol milióna klientov, ktorí si môžu dovoliť zaplatiť cestovnej kancelárii profesionálnych pašerákov ľudí za „šífkartu“ na linke Sýria – Taliansko. Nič to, že talianski predstavitelia s takouto aktivitou nesúhlasia, nič to, že sa porušujú pravidlá námornej plavby, nič to, že väčšina „migrantov“ nie sú žiadni utečenci pred vojnou a že cestujú do Európy za vidinou sociálnych výhod. V Nemecku sa Raketovú Karlu chystajú vyznamenať, možno jej postavia pomník a pravdepodobne ju navrhnú aj na Nobelovu cenu mieru.

Nebude to v histórií prvýkrát, keď v Nemecku oslavovali niečo, čo inde bolo neprípustné.       


Slovenská konzervatívna strana víta a podporuje aktivitu Michala Kaliňáka v organizovaní petície za zrušenie jedného volebného obvodu. 


Táto mečiarovská anomália je jedným z hlavných zdrojov korupcie na najvyšších miestach. Novely zákona o politických stranách, ktoré vraj „majú zabrániť kupovaniu strán oligarchami“, aj finančné obmedzenia v kampani, sú len kozmetické úpravy. Neriešia podstatu problému politickej korupcie. Tá spočíva v tom, že o kandidátkach do volieb rozhodujú spravidla stranícke centrály podľa ľubovôle.


Efektívny boj proti korupcii a skutočná reforma slovenskej politiky musia začať zrušením jedného volebného obvodu. Politika sa totiž týka každého z nás. Politik by nemal byť človek, ktorého vidíte len v médiách. Viac volebných obvodov znamená, že poslanci NR SR by boli volení z rôznych regiónov. Všetci by sme tak mali možnosť stretávať poslanca za svoj región osobne. Získali by sme možnosť zhodnotiť jeho prácu na základe vlastnej skúsenosti, nie len prostredníctvom médií.


Priatelia, pridajte sa k skutočnému boju proti korupcii a podporte petíciu „Parlament regiónov“.


Petíciu za zrušenie jedného volebného obvodu môžete podporiť aj online: https://www.peticie.com/parlament_regionov_peticia_ktorou_chceme_presadi_aby_sa_poslanci_narodnej_rady_slovenskej_republiky_volili_v_krajoch_nie_na_jednej_kandidatke_pre_cele_slovensko?a=2


Festival a odborníci


Nedávno som sa na portáli Aktuality dočítal, že hudobný festival Pohoda právom patrí medzi najekologickejšie festivaly v Európe. Organizátorov to čosi stojí, napriek tomu sa však rozhodli vydať environmentálnou cestou. Dnes v mnohom predbiehajú iné zahraničné podujatia. Svedčia o tom viaceré medzinárodné ocenenia, ako napríklad A Greener festival award „commended“ za rok 2018, či víťazstvo na European Festival Awards v kategórii Ekologické riešenia za rok 2017.

Pri „nakladaní“ s odpadmi majú návštevníci na Pohode k dispozícii 17 špecializovaných zberných miest (zber druhotných surovín vratné pohárov a kompostovateľného riadu – s kompostovaním priamo na mieste, osobitné triedenie niektorých druhov odpadov - zubné kefky, oblečenie, vrchnáky od fliaš a pod.) Vratné poháre sa na festivale začali používať v roku 2014. Ich skoršiemu zavedeniu bránili hygienické predpisy. Výsledkom je záťaž životného prostredia znížená o viac ako milión plastových pohárov. Jedlo sa v celom areáli servíruje na kompostovateľnom riade.

Bez diskusie ide o aktivity pozitívne a hodné nasledovania. Chcem však upozorniť na čosi iné. Viete, kto bol spoluzakladateľom myšlienky environmentálneho charakteru festivalu Pohoda (predovšetkým pre oblasť odpadov)? Idea skrsla v hlavách predstaviteľov mimovládnej organizácie Priatelia Zeme a mnohým neznámeho RNDr. Petra Krasneca, PhD., MBA, ktorý sa „odpadovej“ problematike a nielen na festivale Pohoda profesionálne dlhé roky venuje. Kto chce, výsledky jeho práce si nájde a posúdi ich. Ale ani o to nejde.

Tento odborník sa prihlásil do konkurzu na miesto riaditeľa bratislavského mestského mali kvalifikáciu, vzdelanie a prax. Mne sa zdá, že, ak by komisia tieto parametre hodnotila s patričnou starostlivosťou, tak by jej výber musel byť jednoznačný. Ak však „tým Vallo“ uprednostňuje čosi iné - napr. veľkosť srdca (pozri napr.:https://www.odpady-portal.sk/Dokument/104784/novym-sefom-olo-by-sa-mal-stat-martin-maslak-komisia-vypocula-piatich.aspx), či integritu, potom mali byť podmienky konkurzu napísané úplne inak, aby bolo jasné, že odborníkov netreba a stačí mať veľké srdce a žiadne skúsenosti....


Pre ľudí bez pamäte je všetko nové

Tí, ktorí si to pamätajú, vedia, že “za komančov” bolo jednou z túžob bežného človeka, aby mu štát strpčoval život čo najmenej. Písaných zákazov a príkazov (často nezmyselných) bolo neúrekom, oveľa viac bolo tých nepísaných, a porušenie ktoréhokoľvek z nich mohlo mať za následok sankcie, šikanu, stratu miesta, či ohrozenie rodiny alebo existencie.

Po novembri 1989 sme boli ochotní uveriť, že konečne prišiel čas, kedy štát bude predovšetkým slúžiť ľuďom a nebude nástrojom “buzerácie”. A veľmi sme sa mýlili. Každý z nás žije, pracuje, podniká, lieči sa a vychováva deti v džungli predpisov, príkazov, zákazov, výnimiek a povolení, ktoré musí bezpochyby všetky poznať a ovládať. Veď neznalosť zákona nie je ospravedlnením.

V poslednom čase sa situácia ešte zhoršila. K zákonným predpisom pribudli nepísané pravidlá. Za ich nerešpektovanie vám nehrozí pokuta, ale šikana a opovrhovanie. V našich médiách sa začali objavovať zvestovatelia dobra a pokroku. Napriek tomu, že svojim konaním pomáhajú vytvárať atmosféru strachu podobnú obdobiu normalizácie, vyhlasujú sa za nových, mladých politikov (de facto bez politických a aj bez životných skúseností), ktorí všetkým konečne ukážu, ako “sa to vlastne má robiť”.   

Spoločnosť považujú za heterogénnu zmes rôznorodých častí, skupín a podskupín (pričom každá z nich cíti diskrimináciu zo strany ostatných). Sú presvedčení, že ako nositelia pokroku majú za úlohu je túto zmes homogenizovať - samozrejme, pri rešpektovaní špecifík každej jej časti. Ak nerozumiete, o čo im ide, problém nie je vo vás. Táto novodobá „homogenizácia“ je samozrejme nezmysel. 

Ide o nedosiahnuteľný cieľ, ktorého výsledkom môže byť v najlepšom prípade sivá “spoločenská kaša” s absenciou akýchkoľvek prípustných odchýlok od priemeru. Tvár takéhoto sociálneho experimentu nám už v literárnej podobe predstavil Orwell. A bohaté praktické skúsenosti sme s ním mali pred rokom 89 v „tábore mieru a pokroku“.

Jedným zo sprievodných znakov (želaným alebo neželaným?) takéhoto experimentu je aj snaha o potláčanie kultúry (kultúrnosti) jednotlivých národov a o jej nahrádzanie univerzálnym kultúrnym “newspeakom”. Ani to však nie je celkom novinka našich „nových, mladých a úplne iných politikov“. 

Už Euripides v 5. storočí pred Kristom vo svojej Ifigénii upozorňuje na to, že ľud, ktorý stratí kultúru, sa mení na dav. 

Dav sa správa úplne inak ako ľud. Alebo o to vlastne ide: mať k dispozícii sfanatizovaný dav, ktorý sa na povel ochotne a oddane vrhne na kohokoľvek? Aj to tu už bolo. Mlčky sa prizerať môže byť zaujímavé, ale história nás učí, že je to skôr nebezpečné. Práve preto je na čase, aby ľudia, ktorých pamäť nesiaha len do vlastného detstva a ktorí si nemyslia, že letopočet sa začal písať dňom ich narodenia, začali konať skôr, než to tu „nová generácia politikov“ rozbalí  naplno. 


Piata kolóna Smeru odštartovala predvolebnú kampaň

Politicko-sociálny experimentátor Igor Matovič pokračuje v odhaľovaní hraníc možného v slovenskej politike. Svoje pokusy začal v roku 2012, kedy štyroch zakladateľov jeho strany (hnutia alebo, čo to vlastne je) - a dodnes tuším aj jediných členov - voliči prekrúžkovali z posledných miest na kandidátke SaS do parlamentu. 

O štyri roky neskôr chcel už na vlastnej straníckej kandidátke poskytnúť priestor plejáde mediálne známych “nezávislých osobností” a “bielych vrán”, z ktorých sa mu viaceré obrátili chrbtom už pred voľbami po experimente s preverovaním ich kvality na detektore lži. Ďalšie odišli po voľbách.

Vo februári tohto roka chcel byť Igor Matovič europoslancom, aby mohol v Bruseli poukazovať na “zločiny amerických imperialistov” (vyzerá to takmer ako citát z majora Terazkyho). O tri mesiace neskôr, v máji, považoval za najzásadnejší problém Slovenska postavenie menšín, vďaka čomu sa stal Peter Pollák europoslancom. 

Dnes, ani nie po mesiaci sústredenia sa na „menšinovú politiku“, vidí Igor Matovič problém v zlyhaniach „kresťanskej politiky“. Zistil, že kresťanskí voliči sú ohrození „kresťanskými stranami“, a zachrániť ich môže len nové „hnutie obyčajných kresťanov“. Jeho hnutiu preto odrazu narastie druhá noha, s ktorou zabojuje o kreslá v slovenskom parlamente.  

Zdanlivo nesúvisiace peripetie Matovičovho pôsobenia v politike majú okrem hlavného protagonistu spoločné aj niečo iné. Je to ochota slovenských voličov vždy znova a znova podľahnúť ubezpečeniam o jednoduchých riešeniach, o okamžitých výsledkoch a o rozprávkovom víťazstve dobra nad zlom. 

Takmer desaťročný boj „obyčajného človeka“ proti zlu v slovenskej politike zatiaľ neprospel ničomu a nikomu okrem samotného Igora Matoviča. Parlament mu poskytuje presne to, po čom túži – slávu a peniaze. Popri tom   sa mu darí nepretržite rozoštvávať akýkoľvek zárodok spolupráce, ktorá by Smer odstavila od moci. 

OĽaNO si v najbližších mesiacoch vďaka projektu „obyčajných kresťanov“ nakúpi členskú základňu, ktorú podľa nového zákona o politických stranách potrebuje na existenciu (rozumej ďalšie poberanie štátneho príspevku). Popritom zmenší potenciál Kisku a KDH, ktoré by pod Hlinovým vedením do vlády s Ficom určite nešlo. Takže vo finále sa opäť potvrdí, že voliť Igora Matoviča má ten istý efekt, ako voliť Smer.    

Ak by som bol reprezentantom Matovičovho rozprávkového “zla”, potom by som ochotu založiť hnutie obyčajných kresťanov všestranne podporoval. Bolo by mi totiž jasné, že realita nie je rozprávka a že podpora bezprogramových predstaviteľov boja “dobra” so zlom mi umožní moc a slávu na dlhé veky. 


Keď dvaja robia to isté : Matovič a Beblavý 

V pondelok sa k rozhodnutiu Igora Matoviča nekandidovať vo voľbách do Európskeho parlamentu a podporiť namiesto toho Petra Polláka, ktorý je na kandidátke OĽaNO na treťom mieste, vyjadril aj nezaradený opozičný poslanec NR SR Miroslav Beblavý. Politiku v tejto súvislosti porovnáva s chirurgiou či učiteľstvom a vyjadruje presvedčenie, že by mala byť rovnako seriózna a nemala by sa stať cirkusom.

Spomína prípad pacienta ležiaceho na operačnom stole a „chirurg zrazu odíde, lebo chce ukázať vrchnej sestre, že bez neho to nespraví. Vám porozpráva veľkolepý príbeh, že je to vo váš prospech, ale v skutočnosti mu išlo len o neho. Predseda maturitnej komisie na škole vášho syna napíše v deň maturít na Facebook, že vzhľadom na stav školstva odmieta komisiu viesť. V skutočnosti zrazu dostal na ten deň ponuku na lukratívne súkromné doučovanie. Vyšetrovateľ veľkého zločinu robí bombastické tlačovky, ale roky nevie nikoho ani len zatknúť. Čo by ste s nimi urobili? Nakopali ich do…

Na záver svojho príspevku sa pýta, prečo tolerujeme, dokonca volíme politikov, ktorí namiesto profesionálnej a poctivej práce s výsledkami hrajú len na seba a nevedia nič robiť okrem cirkusu a populizmu.

Nuž podobnú otázku môžu voliči položiť aj pánovi poslancovi Beblavému.

V čase, keď bol zvolený za poslanca NR SR za stranu Sieť, na protest s rozhodnutím „vedenia“ tejto strany vstúpiť do koalície so Smerom „začal hrať na seba“, stal sa „nezávislým“ a okamžite sa pustil do budovania novej politickej strany. Výsledkom bol aj čistý „cirkus“ – v parlamente sedia poslanci za stranu, ktorú nikto nevolil. S rozhodnutím neosobného „vedenia“ strany však v skutočnosti nesúhlasil člen jej predsedníctva, istý čas aj podpredseda. Rozhorčene a urazene odišiel bez snahy o nápravu, bez snahy o zvolanie predsedníctva, bez apelov na voličov a členov strany. Ak by sme si chceli pomôcť bájkou pána poslanca, tak sa zachoval ako chirurg, ktorý sa uprostred operácie vybral opraviť si auto tvrdiac, že on vždy chcel byť pretekárom.   

Jednoducho sa zodvihnúť a bez snahy o nápravu odísť je typickým prejavom „hry na seba“ a keď už pán poslanec spomína aj „populizmus“, rád by som mu pripomenul jeho exhibíciu v deň (noc) ostatných prezidentských volieb.


Petícia umožní ľuďom poznať poslancov NR SR

Na Slovensku sa konečne rozbieha petičná akcia za zrušenie toho, aby sa voľby do NR SR uskutočňovali v jednom volebnom obvode. Takýto systém zaviedol ešte Vladimír Mečiar a je jednou z príčin úspešnosti neštandardných strán, ktorým stačí jeden charizmatický líder na to, aby sa dostali do parlamentu. Politické strany sa dnes vďaka jednému volebnému obvodu nepotrebujú etablovať na celom území štátu. Predtým bolo Slovensko rozdelené do štyroch volebných obvodov.

Dnešná SKS už na sneme v septembri 2017 odporúčala v prípade parlamentných volieb na Slovensku návrat ku štyrom volebným obvodom. V prípade volieb do NR SR by sa mali zostaviť kandidátky nie v jednom, ale v štyroch obvodoch. Šancu tak dostane oveľa viac kandidátov a zníži sa význam a vplyv straníckych centrál pri nominácii budúcich poslancov.

Podľa viacerých expertov by Slovensko potrebovalo ešte viac volebných obvodov. Jedným z návrhov je, aby ich bolo toľko, koľko je samosprávnych krajov, teda osem. Väčší počet volebných obvodov predstavuje príležitosť na to, aby strany začali do politiky prinášať úspešných lídrov z regiónov.

Pri hodnotení ostatných volieb do VÚC prezident Kiska skonštatoval, žesme v nich takmer na hlavu porazili extrémistov tou najsilnejšou zbraňou akú máme — demokratickými voľbami. Extrémisti v župných voľbách v roku 2017 však neutrpeli porážku preto, že získali málo hlasov, ale preto, že tieto voľby sa uskutočňujú v ôsmich krajoch SR (fakticky v ôsmich volebných obvodoch) a výsledky v jednom kraji nijako neovplyvňujú výsledky v krajoch ostatných.

Víťazstvo demokracie vo voľbách do VÚC iba podčiarklo nevyhnutnosť odstránenia už takmer 20 rokov trvajúcej mečiarovskej anomálie, podľa ktorej je Slovensko od roku 1998 jedným volebným obvodom. Ukazuje sa, že takáto anomália vyhovuje takmer všetkým – jednak autoritársky vedeným stranám a na druhej strane aj politickým zoskupeniam, ktoré nereprezentujú žiadne hodnoty, nemajú program, stačí jeden exhibicionista, ktorý sa večer čo večer objaví v správach.

Pevne veríme, že petícia za viac volebných obvodov bude úspešná a dá šancu uplatniť sa v politike oveľa väčšiemu množstvu schopných a samostatných ľudí. Slovensko nepotrebuje spasiteľa, potrebuje skutočne demokratické (neskorumpované) strany, ktoré združujú šikovných ľudí opierajúcich sa o spoločné hodnoty vo všetkých regiónoch.  Ak podporíte petíciu za viac volebných obvodov, znížite priestor pre korupciu na najvyššej úrovni – v straníckych centrálach a získate možnosť voliť do parlamentu ľudí zo svojho regiónu - takých, ktorých naozaj poznáte. 


Už nám asi ostáva iba generátor náhodných čísel

            Po víkende opäť stúpol počet krajín, v ktorých sa objavil najnovší módny výstrelok demokratických volieb – zvoliť si za hlavu štátu človeka bez akýchkoľvek politických skúseností, bez programu a bez reálnych výsledkov, ktorými by bolo možné odôvodniť kandidatúru. Novozvolená prezidentka - aktivistka na Slovensku a najnovšie aj prezident – komik na Ukrajine sú toho dôkazom.

            Aj v minulosti - a nielen v postsocialistických krajinách – nebývalo ničím výnimočným, že národ si za vodcu vybral neznámeho „mesiáša“, niekedy s väčším, často však s menším úspechom. Nie je úlohou tohto textu skúmať historické paralely, no potreba hľadať „národného spasiteľa“ svedčí o kríze a zlyhávaní štandardných postupov. Veriť komukoľvek, že on je tým naozajstným stelesnením slušnosti, morálky, zmeny, novej cesty ... (prísľuby a očakávania možno vyjadriť oveľa väčším množstvom podstatných mien), bez toho, aby to doteraz akokoľvek preukázal, je buď prejavom politickej naivity (nezáujmu) alebo prejavom frustrácie voličov z doterajšieho spôsobu politiky. Ak k tomu prirátame masívny (a nákladný) vplyv vhodne motivovaných sponzorov a médií, vzniká dostatočný priestor pre neobvyklé politické riešenia.

            Ide o typické zlyhanie štandardnej politiky. Voliči ignorujú ponuku tradičných politických strán a utiekajú sa k bezprogramovým „rýchlo kvaseným“ politickým subjektom či bezobsažným charizmatickým indivíduám „bez minulosti“. Motivuje ich heterogénna zmes názorov, sľubov a predsavzatí, mätúca jednotlivcov i spoločnosť s konečným výsledkom väčšieho napätia a frustrácie.

            Ak sa voliči rozhodnú „zveriť“ prezidentské voľby takejto náhode, potom korektnejšie (a aj oveľa lacnejšie) bude veriť teórií pravdepodobnosti a matematickej štatistike a „voľbu“ prenechať klasickému generátoru náhodných čísel. Zo zoznamu voličov starších ako štyridsať rokov pomocou odborne a notársky overeného algoritmu počítač vyberie „toho pravého“ a takisto náhodne mu vytvorí „politický“ program.

            Určite stojí za to, takúto náhodnú voľbu hlavy štátu vyskúšať. Ak sa ukáže rovnako dobrá alebo lepšia ako tá súčasná, kedy hlavu štátu vytvoria médiá a „objektívne“ zvolia občania, potom si ju dajme patentovať a vyhlásme ju za príspevok Slovenska k zavádzaniu prvkov umelej inteligencie do volebného systému. Po malých úpravách nám matematicky sformulovaná náhoda môže „voliť“ poslancov NR SR, europoslancov, ústavných sudcov, generálneho prokurátora atď., atď. Prinesie to aj nemalé úspory - nebudeme potrebovať politické strany, ušetríme finančné príspevky na ich činnosť, príspevky stranám na poslancov, zbytočné budú volebné komisie a pod.

            Podporujme v politike umelú inteligenciu, keď tá vlastná nám už nestačí. 


Brexit a my

Poslanci britského parlamentu premiérke Mayovej dosť drsne naznačil, že taká dohoda o odchode Veľkej Británie z EÚ, akú doteraz obidve strany vydiskutovali, nie je pre nich vôbec prijateľná. Neznamená to, že brexit sa jednoznačne udeje bez akéhokoľvek zmluvného podkladu, no výsledky, ktoré vyjednávači na oboch stranách zhruba za dva roky dosiahli, pôjdu asi do koša. Vylúčiť sa však nedá ani to, že Veľká Británia z EÚ vystúpi bez akejkoľvek dohody, ba ani to, že žiadny brexit nakoniec nebude.

Čo to znamená pre Slovensko? V roku 2004 sme vstupovali do EÚ aj kvôli Veľkej Británii, kvôli jej demokratickým tradíciám, kvôli jej úrovni médií, vzorom nám bol „ostrovný“ spôsob života, kultúra, školstvo ... Keď sa už takáto tradičná bašta demokracie a poriadku sa v Európskej únii necíti dosť komfortne,  asi by stálo za to, pouvažovať nad príčinami. Výsledok utorkového hlasovania britského parlamentu možno sčasti pripísať rozkolísanej vnútropolitickej scéne, no výrazný nesúhlas s tým, čo Európska únia odchádzajúcim Britom ponúka, hovorí čosi aj o tom, ako si vedenie EÚ odchod z tohto spoločenstva. Postsocialistické krajiny môžu poslúžiť skúsenosťami s Radou vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) a s Varšavskou zmluvou, z ktorých sa „dalo“ vystúpiť iba teoreticky.

Otázkou ostáva, ako bude vyzerať Európska únia bez Veľkej Británie. V súvislosti s tým by nielen mňa zaujímalo, aký by asi bol výsledok referenda zhruba pred pätnástimi rokmi o vstupe Slovenska do EÚ, ak by hlasujúci vedeli, že jej dominantnými lídrami budú merkelovské Nemecko a macronovské Francúzsko. 


Otázniky okolo kritérií pána prezidenta

Vo svojom utorkovom vystúpení pán prezident Kiska verejnosti oznámil, že pri menovaní sudcov Ústavného súdu bude z ponuky parlamentu vyberať na základe dvoch kritérií, ktorými budú odbornosť a morálka. 

Rešpektujem schopnosti hlavy štátu a schopnosti jeho poradcov posúdiť odbornosť navrhnutých kandidátov, no platné predpisy im príliš veľa možností na priame hodnotenie nedávajú. Vek nad 40 rokov nemožno považovať za odborné kritérium, je to jednoducho fyzická danosť, ostávajú teda dve – vysokoškolské právnické vzdelanie a pätnásťročná právnická prax.  Viem si predstaviť celý rad ďalších doplňujúcich odborných a profesionálnych kritérií. Kvôli objektívnosti hodnotenia by bolo osožné, keby pán prezident verejnosti vopred oznámil, ktoré z nich bude považovať za dôležité. Vylúčil by tak možnosť podozrenia z použitia dvojakého metra.

Ešte viac subjektívnosti hrozí pri aplikácii druhého zo spomenutých kritérií – pri hodnotení morálneho profilu kandidátov. Čo je to morálka, intuitívne tuší každý z nás, no jednoznačný a vyčerpávajúci súhrn súvisiacich pravidiel nikto nesformuluje. Tým sa morálka odlišuje od práva. V prípade morálky ide totiž o súhrn spravidla nepísaných pravidiel, ktoré určujú, „čo sa patrí a čo sa nepatrí“ a ktorých rešpektovanie je zárukou „dodržiavania slušnosti a poriadku“ v spoločnosti. Na rozdiel od zákonov ide o normy, ktorých porušovanie možno sankcionovať stratou dôstojnosti, opovrhnutím, či vylúčením zo spoločnosti. Predstavy o morálke a o jej dodržiavaní sú výsostne súkromnou záležitosťou a na svete asi neexistujú dvaja ľudia, ktorí by mali úplne totožné morálne kritériá.

Odvolávanie sa na slušnosť a morálku aspoň bez minimálneho rámca toho, čo sa za slušné a morálne považuje, je dvojsečná zbraň. Umožňuje na jednej strane ospravedlniť čokoľvek, na druhej strane sa môže stať vítaným nástrojom na šikanovanie akéhokoľvek „nevhodného“ správania sa. Vôbec by nezaškodilo aj tridsať rokov po Novembri pripomenúť si skúsenosti so socialistickou „morálkou“ a s jej praktickým uplatňovaním.  Odvolávať sa na slušnosť a morálku sa dá iba vtedy, ak sa zároveň uvedie aspoň kontext súvisiacich tradícií, resp. rámec relevantných kritérií a požiadaviek.        

Podobne ako v predchádzajúcom prípade, sa preto domnievam, že transparentnosti procesu výberu ústavných sudcov by prospelo, keby pán prezident už teraz oznámil, ktoré „morálne“ prehrešky a poklesky diskvalifikujú v jeho očiach navrhnutých kandidátov a môžu byť problémom pri ich prípadnom vymenovaní.    


Víťazstvo nezávislosti?

            V jednom z komentárov pred ostatnými komunálnymi voľbami som čítal vtipné konštatovanie, že nech budú výsledky akékoľvek, Róbert Fico sa bude cítiť ako víťaz. Povolebná realita však túto prognózu predčila – dôvody na oslavu majú (takmer) všetci.

            Spokojní sú nezávislí kandidáti, ktorých nezávislosť spočíva v mnohých prípadoch v tom, že nie je na prvý pohľad zjavné, od koho a od čoho sú závislí. Spokojní sú starostovia a primátori, hoci niektorým je už dnes jasné, že s opozičným zastupiteľstvom sa nedohodnú ani na presnom čase, spokojní sú reprezentanti najrôznejších koalícii, ktorým musia vedieť, že v ich povolebnom konglomeráte nemôže existovať programová zhoda (ak vôbec existujú akési programy).  

          Vzhľadom na úspech nezávislých kandidátov by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že  vyhrala tzv. nepolitická politika. Ale takýto pojem je na komunálnej úrovni absolútny nonsens. Zvolení starostovia, primátori, či poslanci sa dennodenne musia stretávať so svojimi voličmi a musia sa rozhodovať ako riešiť ich starosti a problémy. Rozhodovať sa pocitovo tu a teraz, bez jasne vymedzenej politickej orientácie a hodnotového rámca sa však nedá. Takéto rozhodovanie je nepredvídateľné, chaotické a v konečnom dôsledku deštrukčné. 

Nemyslím si, že vyhrala predstava „občianskej“ politiky bez politických strán, ale že prehrali voličmi neakceptované (a neakceptovateľné) od života odtrhnuté predstavy politických strán o tom, čo občania chcú a čo potrebujú. 

            Politika - ako služba občanom – sa musí odohrávať v presne vymedzenom rámci, v rámci ideí, cieľov a prostriedkov na ich dosiahnutie. A takýto rámec môžu poskytnúť iba etablované politické strany s jasným programom a štruktúrou. 

Programy politických strán by mali byť platformou, na základe ktorej voliči môžu dlhodobo a s istými zárukami hľadať riešenia svojich problémov. V opačnom prípade sa musia uspokojiť s marketingovými kampaňami a sľubmi jednotlivcov a účelových zoskupení, ktorých motivácia a životnosť býva spravidla otázna. A už aj v histórií súčasnej Slovenskej republiky by sme mohli nájsť niekoľko príkladov. 

Voliči si bezpochyby dokážu vybrať aj zo straníckych sľubov a návrhov, len im ich treba ponúknuť  v správnej forme a od hodnoverných reprezentantov. Nie je to ľahké, ale dá sa to. Za Slovenskú konzervatívnu stranu dostala vo voľbách tretina kandidátov na starostov a viac ako 60 percent kandidátov na poslancov príležitosť 4 roky slúžiť voličom. Doba teda nie je neprajná politickým stranám. Strany sa len musia otvárať čestným a snaživým ľuďom, ktorí majú odvahu plávať proti prúdu. Kandidáti za SKS ju mali. V prostredí znechutenia zo straníckej politiky sa rozhodli otvorene prihlásiť ku konzervativizmu aj k politickej strane. A výsledok? Títo ľudia sa stali inšpiráciou pre ďalších konzervatívcov, ktorí vedia, že nepolitická politika je nezmysel a prejavujú záujem angažovať sa v tej straníckej.   


Na prahu nového roku

V novembri 2019 uplynie tridsať rokov od nášho prihlásenia sa k ideálom a ku praxi západnej civilizácie. Ak sa však dnes tejto civilizácii prizrieme bližšie, tak uvidíme otvorenú náruč vítačky Angely Merklovej, sociálnymi výhodami futrované a frustrované žlté vesty, Veľkú Britániu na odchode z EÚ, za veľkou mlákou nevyspytateľného Trumpa. Európa sa stala arénou, v ktorej o svoj vplyv bojujú Rusko, Čína a USA. To všetko doplnené ušľachtilými domácimi snahami o „nápravu“ historických krívd, ktorých sa Európania od začiatku dejín mali postupne dopustiť na všetkých ostatných národoch, a snahou nahradiť demokraciu demokraciou „liberálnou“ - s právami podľa vlastného uváženia a bez povinností.

            Udalosti v bývalej ČSSR v roku 1989 však neboli náš vynález. Boli odrazom oveľa mohutnejších procesov. Jedinou globálnou veľmocou boli pred tridsiatimi rokmi fakticky iba USA, na troskách ZSSR sa začal mocenský boj jastrabov a oligarchov – výsledkom je váha Vladimíra Putina a jeho suity, čínska ekonomika začala svet zaplavovať lacnými výrobkami, vtedy predovšetkým textilom, dnes počítačmi, mobilnými telefónmi a elektronikou. Cieľom Európy na začiatku deväťdesiatych rokov bolo zjednotenie a naše smerovanie na západ spochybňovali iba puncovaní boľševici (a Mečiar, podľa ktorého sme sa mali, ak nás nebudú chcieť na západe, obrátiť na východ). Problém migrácie neexistoval a o zmene klímy sa diskutovalo iba na vedeckých konferenciách. A dnes? Z Číny a z Ruska sa stali suverénne mocnosti, brexit vážne naštrbil paneurópske idey, neprispôsobiví nájazdníci z Afriky zaplavujú starý kontinent a USA sa čoraz viac začínajú venovať sami sebe a nie sú ochotné zadarmo robiť pandúra po celom svete.        

            Na Slovensku môže súčasná vládna koalícia argumentovať „hospodárskymi úspechmi“: nezamestnanosť klesá, platy rastú, na pracovnom trhu pozorujeme nedostatok zamestnancov, vláda plnými priehrštiami rozdáva. Napriek hospodárskemu rastu sa však veľa našich spoluobčanov dostáva do pôžičkových a exekučných pascí.

Súčasný rast však z veľkej časti podmieňujú faktory, na ktorých má Slovensko iba minimálny podiel. Príčinou viackrát opakovaných „dobrých“ výsledkov vládnutia Smeru a jeho prisluhovačov je predovšetkým vývoj globálnej ekonomiky a niekoľko dekád prenikania našich podnikateľov na svetové trhy, aj keď v tomto prípade, žiaľ, veľmi často iba v podobe montážnych liniek pre nadnárodné koncerny.

Roky 2019 a 2020 budú rokmi volebnými. Veríme, že vo voľbách, ktoré sa v týchto rokoch budú konať, sa k slovu dostanú predovšetkým takí predstavitelia, ktorí nechápu štát (a jeho populistických reprezentantov) ako ochranu pred nepriazňou osudu. 




NEZHRBME SA!

Na problémoch ministra Lajčáka sa opäť ukazuje, kam vedie nekonzistentná a bezzásadová politika. Pakt OSN o migrácii nie je žiadnou novinkou, ktorá sa ako blesk z čistého neba zjavila na rokovacom stole. Nesúhlasné stanovisko strany Smer sa však stalo jasným iba nedávno (a navyše pod tlakom opozície a koaličného partnera). 

Toto zlyhanie najsilnejšej koaličnej strany neprekryje ani veselohra okolo demisie/nedemisie, na ktorej už niekoľko dní trápne spolupracujú minister zahraničných vecí (v demisii), predseda vlády a prezident SR. Zo strany všetkých troch aktérov ide o politikárčenie bez štipky zásadovosti a ochoty prebrať za svoje činy zodpovednosť. To len potvrdzuje, že na čele nášho štátu stoja politici, ktorí síce majú veľkolepé vyhlásenia, no keď treba konať, volia stratégiu „radšej počkám, zistím ako môžem z vzniknutej situácie profitovať a potom tomu prispôsobím svoje konanie“. Jednoducho povedané, naši politici sa v kľúčových momentoch prospechársky zhrbia. 

 Vráťme sa však k zlyhaniu vládnej koalície a špeciálne strany Smer-SD. Smer dodnes občanom SR nevysvetlil, či si minister zahraničia (aj ako predseda valného zhromaždenia OSN) v mene SR „robil, čo chcel“, alebo konal v súlade s vládou, ktorú reprezentoval a stranou, ktorá ho navrhla do funkcie. 

Keďže nepredpokladáme, že v strane Smer, ani vo vláde SR nikto netušil o aktivitách ministra zahraničných vecí, je na mieste otázka, prečo sa pocit zodpovednosti vo vedení Smeru objavil iba pred pár dňami. Odpoveď je zrejme prostá. Marakéš sa stal významnou témou, k čomu nemalou mierou prispela SNS – samozrejme nie z principiálnych dôvodov, ale v rámci oportunistickej snahy prekryť rigoróznu pohromu predsedu. V Smere si následne uvedomili, že ich stratégia potichu sa prihlásiť k zneniu kompaktu je už nerealizovateľná. Nie však preto, že by ho principiálne odmietali, ale kvôli nesúhlasným názorom slovenskej verejnosti.   

Veľa ľudí si myslí, že problémom slovenskej politiky je korupcia. Netvrdím, že nie je, no korupcia je len následkom. Skutočným problémom je bezhodnotovosť a nekonzistentnosť. Kde nie sú jasne stanovené hodnoty, ktoré dodržiavame principiálne a vždy, nie len dnes, pretože sa nám to práve hodí, kde nie sú politici ochotní takéto hodnoty brániť a nezhrbiť sa, tam je len nepredvídateľný chaos, priestor pre politikárčenie a korupciu.


Od „Novembra“ Smerom k diktatúre

Od roku 1989 uplynulo už takmer tridsať rokov a značná časť voličov už nemá skúsenosti s boľševickým režimom. Politiku pre nich reprezentujú už iba ponovembrové garnitúry, ostatných dvanásť rokov predovšetkým Róbert Fico.  

Vedia, že politika by sa mala uskutočňovať na základe spriaznenosti ideí, no vidia, že mnohé „štandardné“ politické strany nevznikli na ideovom základe, že sú to „firmy“ so svojimi „akcionármi“ a s manažmentom. Vštepovali sme im, že politické strany by mali byť priestorom, kde sa na základe diskusie a korektného súperenia názorov do popredia dostávajú tí najlepší, tí, ktorí najviac zodpovedajú ideovému zameraniu strán. Skutočnosť však býva veľmi často iná. Strany sa stávajú rigidnými spolkami na adoráciu predsedu a jeho najvernejších, resp. nástrojmi na presadzovanie „akcionárskych“ záujmov.

                Ak bola hlavným zámerom novembra 1989 „deboľševizácia“ našej spoločnosti, tak mladí ľudia musia s ľútosťou konštatovať, že sa vlastne nepodarila. Napriek mnohým nesporným prínosom ponovembrového vývoja hlavná ekonomická (a aj politická) moc sa u nás sústreďuje v rukách tých, ktorí neštrngali kľúčmi na námestiach (mnohí z nich si plné námestia ani nevšimli), ale majúc informácie a kapitál „privatizovali“, čo sa dalo.

                Ak sa spoja skúsenosti spred Novembra s bezzásadovosťou väčšiny ponovembrových vládnych garnitúr, výsledkom po takmer tridsiatich rokoch je marazmus, dezilúzia a sklamanie väčšiny obyčajných ľudí (nemýliť si s OĽaNO), ktorí udalosti konca roku 1989 chápali ako vstup do akéhosi nového slušného sveta. Možno ich obviňovať z dôverčivosti či naivity, no nemožno nevidieť racionálnu podstatu ich „blbej nálady“.

                Nemožno sa preto čudovať mladým ľuďom, že sa snažia o „repete“ Novembra a že sa o to snažia spôsobom a prostriedkami študentov z roku 1989. Žiadna z existujúcich politických strán nie je pre nich dostatočnou hodnotovou a morálnou zárukou, tak sa snažia o nepolitickú politiku presadzovania svojich požiadaviek a záujmov prostredníctvom „nezávislých“, zdanlivo samozvaných ad hoc reprezentantov.

               Nástojčivá snaha rýchlo a hneď dosiahnuť zmenu existujúceho tristného stavu je však vo svojej podstate dožadovaním sa „osvietenského“ diktátora, ktorý bude mať dosť energie, moci a inteligencie na to, aby urýchlene nastolil všetkým vyhovujúci poriadok a spravodlivosť. Viacerí historici aj politológovia sa zhodnú na tom, že osvietenská diktatúra je najlepšou formou vládnutia, no problémom ostáva, že ide o diktatúru, o ktorej „osvietenosti“ bude rozhodovať len a len jej nositeľ.

                V zastupiteľskej demokracii je najosvedčenejšou formou vládnutia stranícky systém s jasným oddelením moci výkonnej, moci zákonodarnej a moci súdnej. Takýto systém máme chvalabohu zavedený aj u nás, takže v tejto oblasti niet čo naprávať. 

Čo sa však musí zmeniť, to je spôsob kreovania a fungovania politických strán, aby sa stali platformami na združovanie sa občanov s rovnakým ideovým zameraním a nástrojom na presadzovanie ich predstáv a záujmov.  

https://www.parlamentnelisty.sk/profily/RNDr-Ivan-Zuzula-CSc-3937/clanek/Od-Novembra-Smerom-k-diktature-653


Všetko na predaj? Titul možno, vzdelanie určite nie

Úsilie „byť viac ako ostatní“ motivovalo ľudí už v dávnej histórii. Vytvorila sa pyramída barónov, grófov, kniežat, arcikniežat a pod. Na základe vzdelania patrili do vyššej vrstvy aj kňazi a cirkevní hodnostári, ktorí boli ešte donedávna na mnohých dedinách jedinými absolventmi vysokoškolského štúdia.

Prvá ČSR šľachtické tituly zrušila, no potreba odlíšiť sa priniesla plejádu radcov (štátnych, legačných, komorných, tajných…), generálnych sekretárov, prezidentov a iných nositeľov všakovakých titulov.

Po „víťazstve pracujúceho ľudu“ sa odlišnosti netrpeli a tituly sa zrušili. Absolventi vysokých škôl sa označovali ako promovaní odborníci so skratkou svojho skomoleného titulu za menom. Komicky v tejto súvislosti pôsobil napríklad titul „promovaný detský lekár“, v skratke PRDEL (vyzeralo to napríklad takto: Ján Novák, pr.de.l.). Titul „Ing.“ nahradila verzia „inž.“ vyjadrujúca zomknutosť robotníckej triedy a pracujúcej technickej inteligencie. Keďže ľudia nechceli chodiť k promovaným lekárom a dožadovali sa „naozajstných doktorov“, súdruhovia museli doktorské tituly niektorým profesiám vrátiť.

Po novembri 1989 sa istý čas zdalo, že tituly nie sú tým, čo by posilňovalo egá ambicióznych jednotlivcov. Fialové sako, biele ponožky, mobilný telefón veľkosti a tvaru tehly či kľúče od terénneho Mercedesu na stole sa istý čas zdali dostatočným symbolom úspechu a postavenia v spoločnosti. Ako rástol počet „úspešných“ podnikateľov, tak sa ukazovalo, že ako symbol úspechu už nepostačujú veci, ktoré sa jednoducho „dajú kúpiť“. A na scénu opäť prišli tituly. Keď si pozrieme registre podnikateľov, kandidátske listiny politických strán, zoznamy funkcionárov a pod. zistíme, že výskyt bakalárov, magistrov, doktorov (malých aj veľkých), inžinierov, docentov, profesorov (riadnych, mimoriadnych, či hosťujúcich) je akýsi hojný. A čoraz viac silnie presvedčenie, že titul si môže „kúpiť“ aj jednotlivec nedotknutý akýmkoľvek vzdelaním.

Formálne predstieranie vzdelania v postavení, v ktorom sa žiadne nevyžaduje, je rovnako nemorálne, ako keď sa nekryté tituly stávajú prostriedkom ku kariérnemu rastu. Ak nechceme, aby naša spoločnosť ďalej upadala do mravného relativizmu, ak nechceme nad všetkým mykať plecom, ak nechceme, aby sa „kúpiť“ dalo všetko a všetci, potom si musíme všímať aj takú zdanlivú maličkosť, akou je skutočné vzdelanie, morálka a inteligencia našich reprezentantov (nie len titul a spôsob, akým ho získali).  Vo výsledku sa nám totiž môže veľmi ľahko stať, že nám budú vládnuť otitulovaní hlupáci.

Mimochodom – kauza rigoróznej práce Andreja Danka – to, že má Andrej Danko pochybný doktorát je v prvom rade hanba univerzity, ktorá titul udelila. Pre predsedu NR SR je však totálne diskvalifikačné,  že cieľavedome a premyslene verejnosti nehovoril pravdu. Za to nemôže ani univerzita, ani opozícia, ani novinári, ani nepriazeň osudu. Zavádzať verejnosť bolo jeho slobodné a vedomé rozhodnutie, za ktoré bude musieť niesť zodpovednosť.

https://glob.zoznam.sk/komentar-ivana-zuzulu-vsetko-na-predaj-titul-mozno-vzdelanie-urcite-nie/


Traviči studní

Zmena klímy, rastúca početnosť populácie a znečisťovanie životného prostredia spôsobia to, že budúce vojnové konflikty nebudú podmienené záujmom o zlato či o nerasty, ale snahou o ovládnutie zdrojov pitnej vody. Nie drahé, kovy, nie ropa, nie diamanty, ale „obyčajná“ voda sa stane tým najcennejším a najviac ochraňovaným bohatstvom. Naše zdanlivo nekonečné zásoby podzemných vôd v regióne Žitného ostrova môžu zo Slovenska ľahko spraviť „zasľúbenú krajinu“ budúcnosti.

Nám však akosi význam toho, čo nám Boh (alebo príroda?) nadelili stále uniká. Ak si odmyslíme macošské správanie sa minulého režimu k tomuto teritóriu (vybudovanie petrochemického kombinátu Slovnaft so všetkými skutočnými a potenciálnymi haváriami, rozsiahle poľnohospodárske činnosti s pôdou a podzemnou vodou zamorenou do hĺbky desiatok metrov hnojivami a pesticídmi, trasa ropovodu ohrozujúceho možnou haváriou bezpečnosť podzemného vodného rezervoáru a pod.) a vyhovoríme sa na boľševickú svojvôľu a teror, stále nám ostáva dosť možností zamyslieť sa nad vlastným správaním.

Už dlhšiu dobu rezonuje v médiách kauza potenciálne kontaminovaných zemín použitých pri výstavbe komunikácií D4/R7, pretriasa sa kauza (možno až desiatok) nelegálnych skládok, v ktorých majú byť v nelegálne vyťažených štrkových jamách pochované desiatky a stovky ton najrôznejších (aj nebezpečných) odpadov.

A čo robia kompetentné osoby, úrady a inštitúcie? Preverujú a prešetrujú, skúmajú, zisťujú, ale hlavne si prehadzujú zodpovednosť z jednej na druhú. Nikoho netrápi, že tento nebezpečný (a nelegálny) „biznis“ veselo beží ďalej.

Bojovníci za ochranu prírody sú schopní priväzovať sa v TANAPe reťazami ku stromom, ktorým hrozí vyrúbanie, no nevidel som žiadne živé reťaze zelených aktivistov, ktorí by protestovali proti devastácii nášho nenahraditeľného bohatstva. Viacerí si iste spomeniete na obavy odborníkov a „odborníkov“ súvisiacich s výstavbou Gabčíkova. Obávali sa aj prieniku toxických, mutagénnych a teratogénnych látok do zásobárne podzemných vôd na Žitnom ostrove. Nehrozí niečo podobné aj teraz?

Nie som zástancom stredovekých metód spravodlivosti. No studne si vtedy ľudia starostlivo strážili a ich travičov bez milosti upálili.

https://glob.zoznam.sk/komentar-ivana-zuzulu-travici-studni/


Odchádzanie

Aktuálne peripetie okolo ohláseného vzdania sa A. Merkelovej vedúcej funkcie v CDU, no zotrvania v nemeckom kancelárskom kresle do r. 2021 ukazujú na problémy „odchádzania“ súčasnej garnitúry európskych politikov. Ale prečo chodiť až do Nemecka? Niekoľkonásobných premiérov, ktorí nie a nie odísť zo scény, prípadne prekvapivo rýchle ju opustiť,  sme mali a máme aj u nás.

Medzi vytrvalcov bezpochyby možno zaradiť Vladimíra Mečiara, ktorý viackrát odišiel „za medveďmi“, no vždy sa nechal presvedčiť a vrátil sa. A vrátil sa aj vtedy, keď spolu s R. Ficom a s J. Slotom tvorili neslávny vládny triumvirát s tankami na Budapešť, s nástenkovými tendrami, s vykšeftovanými emisnými limitmi, či s inými aférami. A nedbal by, ak by ho o to požiadali, vládnuť aj dnes.

Pomerne prekvapivý odchod z politickej scény predviedol v roku 2010 premiér a predseda vtedy najsilnejšej strany SDKÚ M. Dzurinda, ktorý sa tesne pred voľbami prekvapivo vzdal funkcie volebného lídra a prenechal ju (a aj predsednícku funkciu v SDKÚ a aj neskorší premiérsky post) I na vete Radičovej. Ktovie, čo ho viedlo k takémuto kroku, ani tunel Branisko, ani Gorila, ani platinové sitká to asi neboli. Po voľbách si vysokú politiku ešte vyskúšal ako minister zahraničných vecí.

Opačne ako A. Merkelová to spravil donedávna zdanlivo neotrasiteľný suverén slovenskej politickej scény R. Fico. Po tohtoročných februárových a marcových protestoch, ktoré podmienila vražda novinára J. Kuciaka, prestal byť predsedom vlády, no na čele najsilnejšej koaličnej strany Smer predbežne ostal.

Tak ako v Nemecku málokto verí, že kancelárka bez podpory materskej strany vydrží vo vládnej  funkcii do roku 2021, takisto na Slovensku nikto neverí, že predseda Smeru Fico dlho vydrží v politickom závetrí - bez pocitu reálnej výkonnej moci. Určite nielen v CDU, ale aj v ostatných nemeckých politických stranách sa prezieraví politici zaujímajú o to, kto príde po Mutti Merkelovej na čelo strany (a vlády?), a určite aj v Smere viacerí spriadajú plány, kam s predsedom.  A my ostatní by sme sa mali starať o to, aby problém nástupníctva A. Merkelovej netraumatizoval celú EÚ a aby sa zaradenie R. Fica týkalo naozaj iba Smeru a nie celého Slovenska.    

Ivan Zuzula


Dvojitá oslava

Tak sme v Čechách a na Slovensku (v bývalom Československu alebo Česko – Slovensku) oslávili storočnicu vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Potichu neberieme do úvahy Rusínov, Nemcov a Maďarov, ktorých vôbec nebolo málo, no tí boli iba akýmsi trpeným dedičstvom rozpadnutej c. & k. monarchie a neboli á priori (často vlastnou vinou) považovaní za lojálnych. Napokon, aby sa zakryl fakt, že Nemcov bolo v novej republike viac ako Slovákov, musela sa prijať idea jednotného československého (štátotvorného) národa, ktorej dôsledky sa naplno prejavili o dvadsať rokov neskôr.

Mená Masaryk, Štefánik, Beneš, Hodža a pod. boli v dobách boľševickej diktatúry v ČSSR tabu a aj 28. október sa oslavoval ako deň znárodnenia. Ešteže Beneš podpísal v roku 1945 znárodňovacie dekréty práve v tento deň!

Oslavovalo sa dvakrát: 28. októbra v Prahe a 30. októbra v Martine. Dvojitá oslava však zodpovedá historickým reáliám. 28. októbra bola síce v Prahe vyhlásený samostatný štát Čechov a Slovákov, no na Slovensku, ktoré bolo stále Horným Uhorskom, o tom pravdepodobne málokto vedel. O národnom osamostatnení sa uvažoval málokto - iba neveľká skupina inteligentov. Takmer všetkých národovcov sústreďovala Slovenská národná strana (nemýliť si s dnešnou SNS!). Jej predseda Matúš Dula ešte pred vznikom ČSR - 24. októbra 1918 - zvolal výzvami v novinách a osobnými listami schôdzku do Turčianskeho Svätého Martina, pričom vstupenkou na ňu malo byť iba národné zmýšľanie. Stretnutie teda nebolo žiadnym zhromaždením volených zástupcov, prísť mohol každý, kto sa cítil Slovákom. Maďarským úradom Dula ohlásil schôdzu výboru SNS.

Pozvaní sa zišli 30. októbra, Dula ich oslovil zhruba tridsať, prišlo ich takmer dvesto. Ako vieme, výsledkom stretnutia bolo ustanovenie dvadsaťčlennej Národnej rady, v ktorej boli zastúpené všetky vtedajšie významné politické smery: národný, sociálno-demokratický a katolícky. Prijatá bola tiež deklarácia, známa neskoršie ako Martinská. Jej hlavným prínosom bolo prihlásenie sa k česko–slovenskej jednote. Príslušnosť k československému štátu sa v deklarácii nespomína, predovšetkým preto, že o jeho vzniku sa v Martine vtedy ešte nevedelo.

Zhromaždenie však prijalo deklaráciu v inom znení, než v akom bola neskôr uverejnená. Príčinou toho bolo, že 30. októbra večer pricestoval do Martina Milan Hodža, ktorý bol predtým v Prahe na svadbe svojej dcéry, s najnovšími správami. V súvislosti s tým bola z prijatého textu deklarácie vypustená požiadavka, aby na Parížskej mierovej konferencii mali Slováci vlastnú delegáciu, reprezentovať ich mala delegácia československá. O dvadsať rokov neskôr „autonomisti“ tvrdili, že Martinská deklarácia bola čechoslovakistami a luteránmi „hanebne sfalšovaná“.

Hoci Slováci o udalostiach v Prahe nevedeli, dobre o nich vedela uhorská vláda, a vyslala do Martina dve výpravy, ktorých rozdielnosť svedčí o tom, ako vrchnosť kolísala medzi „cukrom“ a „bičom“. Odvelila tam dve roty vojska a za vojskom vyslala skupinu budapeštianskych feministiek, ktoré sa mali spriateliť so slovenskými ženami a ich prostredníctvom pôsobiť na mužov. Vojaci nezasiahli a dámy z Pešti vykladali, že v Uhorsku sa odteraz všetko zmení a Slováci že dostanú autonómiu.

Počas osláv storočnice republiky bol veľakrát citovaný „tatíček“ Masaryk, mimoriadne frekventované boli dva jeho výroky: „Nebáť sa a nekradnúť“ a „Demokraciu by sme mali, len demokrati  nám chýbajú“. Príliš často však odznievali z úst tých, ktorí by nedbali riadiť sa ich miernou parafrázou: „Nebáť sa kradnúť“ a „Demokratov by bolo, len skutočnej demokracie sa nám nedostáva“.

Do pozornosti všetkých, ktorí sa angažujú vo verejnej službe, by som rád uviedol iný morálny apel prezidenta Masaryka, prednesený v roku 1928 v Národnom zhromaždení pri príležitosti osláv 10. výročia vzniku ČSR: „Bez všeobecného uznania mravných základov štátu a politiky nemožno spravovať žiadny štát. Štát a zákon čerpajú svoju autoritu z všeobecného uznania mravných zásad a z všeobecného súhlasu občanov v hlavných názoroch na život a na svet. Nesprávne je robiť rozdiely medzi mravnosťou mravnosťou veľkou a mravnosťou malou. ... Vec sa má v skutočnosti tak, že človek, ktorý klame a podvádza v politickom živote, klame a podvádza tiež v živote súkromnom a naopak.“ Dôležité je to „a naopak“. Medzi dodržiavaním morálnych zásad v súkromnom živote verejných činiteľov a dodržiavaním pravidiel morálky a slušnosti v politike musí platiť rovnosť  a pre politikov nesmie platiť žiadne „skutok sa nestal“.

Konštatuje to aj Masaryk, ktorý citovaný výrok končí vetou: „Len človek slušný bude slušný vždy a vo všetkom.“       

Ivan Zuzula


Nebezpečenstvo nadšených úvah o prijímaní sýrskych sirôt

Otázka prijímania sirôt zo Sýrie ukázala najväčší problém slovenskej politickej scény – bezhodnotovosť, oportunizmus a výlučnú orientáciu na nálady verejnej mienky. Dlhodobo je terčom posmeškov za tento prístup najmä politika Smeru, ktorá sa vraj robí iba podľa prieskumov verejnej mienky. Ostatné strany na tom však nie sú oveľa lepšie. Formovanie politických postojov podľa verejnej mienky je z hľadiska úspechov politických strán síce pochopiteľné, no voči krajine je nezodpovedné a nebezpečné.  

Kým v roku 2015 takmer všetci politici tvrdili, že sú proti prijímaniu imigrantov, dnes sa reakcie rôznia. Vysvetlením sú práve názory verejnosti. V krajine, kde si televízie urobili  zlatú baňu z relácie o ľudských tragédiách, predsa nemôže politik povedať, že nepomôže sýrskym sirotám. Veď by pred voličmi vyzeral ako sociálny netvor. A to samozrejme nikto nechce. Teda chce to len pár politikov, ktorí zistili, že ich voličom to prekážať nebude.

Problém imigrácie vníma SKS ako mimoriadnu hrozbu bezpečnosti nie len preto, že ide o ilegálny jav, ale najmä kvôli tomu, že ide o imigráciu masovú. Masové prijímanie imigrantov z iného kultúrneho prostredia a ich integrácia do spoločnosti nie je zvládnuteľná. To nie je otázka politických rozhodnutí, ale fakt. Práve z dôvodu, že sme vôbec pripustili masovú migráciu, musíme sa dnes (okrem iného) čeliť aj zlej situácii v utečeneckých táboroch na území EÚ.

Všetci politici, ktorí dnes pri pomyslení na osirelé deti dojemne otvárajú náruč, dokázali jednak svoj oportunizmus spred parlamentných volieb a na druhej strany nízku mieru informovanosti o problematike. Ako je to teda s deťmi či sirotami v moslimských krajinách?

Zodpovednosť za dieťa a súcit s ním sú v moslimských rodinách dôležité z náboženských dôvodov. Starostlivosť o dieťa nie je len otázkou základnej rodiny. O potomkov sa starajú okrem matky aj svokra, otcove sestry a manželky otcových bratov. V zásade je starostlivosť o deti predmetom spoločenského záujmu. Všade, kde sú prítomní členovia rodiny alebo blízki, sú títo zodpovední za deti a starostlivosť berú ako svoju povinnosť.  Môžete si povedať, že prípad sýrskych sirôt je odlišný, pretože zrejme ide o deti, ktoré nemajú rodičov, ani iných členov rodiny. Lenže islam myslí aj na takúto – aj keď menej pravdepodobnú -  situáciu. Ak nie sú prítomní, alebo dokonca vôbec neexistujú žiadni blízki dieťaťa, potom sa starostlivosť o osirelé dieťa stáva záležitosťou komunity - celého moslimského spoločenstva. A tu sa dostávame k jadru veci.

Ideme si vyrobiť problém vytrhnutím detí z moslimského prostredia, v ktorom majú podľa Koránu žiť, alebo im takéto prostredie vytvoríme na Slovensku? Je naozaj problém sýrskych sirôt len problémom osirelých detí, alebo nezvládnutej masovej migrácie, ktorú sa EÚ snaží riešiť „zásterkou, že veď ide o siroty“. Dnes ide o siroty, zajtra sa dozvieme, že sú to vlastne deti bez sprievodu a nie siroty, potom prídu na rad osamelé matky, tehotné ženy, starí ľudia a ani sa nenazdáme a masa imigrantov bude rozdistribuovaná po Európe bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú v platnosti nejaké kvóty.

Salámová metóda málokedy prináša úžitok, jej podstatou je totiž zakryť celkový zámer rozdrobením na bezvýznamnosti. Ide o ďalšie zľahčovanie, podobné prijímaniu rôznych deklarácii a dohovorov, ktoré urobia z ilegálnej imigrácie jednoducho  legálnu (aby sa kritikom zavreli ústa). Problémom však nie je len ilegálnosť, ale masovosť a nekontrolovanosť tohto javu. Snaha prerozdeľovať imigrantov apelom na tragické osudy sirôt len potvrdzuje, že Európa imigráciu stále pod kontrolou nemá.


Kam s odpadom?

Medializované kauzy skládok komunálneho odpadu predstavujú len časť závažného, a čo je horšie, aj politikmi zanedbávaného problému. Odpadové hospodárstvo Slovenska je časovanou bombou, pretože komunálny odpad sa na Slovensku stále zneškodňuje najmä prostredníctvom skládok odpadov. Vo vyspelých štátoch EÚ podiel takto zneškodňovaného odpadu klesá a v priebehu najbližších 15 – 20 rokov by mal byť celkom vylúčený. Napríklad v  Nemecku je skládkovanie zakázané už od roku 2006.

Skládkovanie odpadov so sebou nesie mnohé negatívne dôsledky (vyplavovanie živín, ťažkých kovov a iných toxických látok, emisie skleníkových plynov, zvýšený transport ťažkými nákladnými vozidlami, zápach a pod.). Ak sú však skládky odpadov dobre zabezpečené, nemusí na nich dochádzať ku znečisťovaniu povrchových alebo podzemných vôd a rovnako sa dajú obmedziť emisie skleníkových plynov (predovšetkým metánu). 

          Problém slovenských skládok komunálneho odpadu sa rozhodne nedá zúžiť len na medializované prípady. Ministrovi zahraničných vecí SR bola 27. apríla 2017 prostredníctvom stáleho zastúpenia Slovenskej republiky pri Európskej únii doručená výzva týkajúca sa porušovania smernice Rady 1991/31/ES z 26. apríla 1999 o skládkach odpadov. Text dokumentu je pomerne rozsiahly (cca 17 strán) a nebudem sa ním podrobnejšie zaoberať. Pre Slovensko však z neho vyplývajú dve veľmi dôležité skutočnosti:

·         na Slovensku je v prevádzke 23 skládok odpadov bez náležitých rozhodnutí a povolení,

·         na Slovensku je v prevádzke ďalších 27 skládok odpadov nespĺňajúcich iné kritériá spomenutej smernice o skládkach odpadov.

Veľmi pravdepodobným výsledkom týchto aktivít EK, ktoré, mimochodom, vôbec nie sú nové, datujú sa už od roku 2011, môže byť, že Slovenská republika bude musieť pod tlakom európskych orgánov spomenuté skládky v rokoch 2019 a 2020 vyradiť z prevádzky. Na prvý pohľad sympatický krok nás však dostáva k otázke, „kam s odpadom?“. Nehovoríme totiž o žiadnych maličkostiach, ale o  zhruba 300 až 400 tisícoch ton odpadu ročne, pre ktoré zatiaľ kompetentní nemajú pripravené riešenie. 


Ivan Zuzula


Veci zadarmo sú najdrahšie

            Najznámejší slovenský pohrobok komunizmu, bývalý premiér, má stále dostatok sympatizantov, ktorí veria, že darčeky zadarmo sú cestou k prosperite. Nie len, že nie sú, pre našu krajinu môžu byť mimoriadne nebezpečné.   

Politika rozdávania z cudzieho má u nás dlhoročnú tradíciu. Keď súdruhovia „rozdali pracujúcim “ všetko, čo im predtým „znárodnili“, zmenili sa na demokratov. Nebezpečné tendencie zalepiť národu oči almužnou v nich však ostali. Neuvedomujú si, že odjakživa platilo, že nič nie je zadarmo a že „za každú večeru treba zaplatiť“. Možno si poviete, že si to uvedomujú a je im to jedno, ale mýlite sa. Oni sú naozaj zakonzervovaní v inej dobe a neuvedomujú si dosahy svojej „politiky zadarmo“. 

Vezmite si ako príklad vlaky. Róbert Fico a jeho Smer jednoducho nechápu, že „vlaky zadarmo“ sú krásne gesto, ktoré sa dá zdôvodniť viacerými ušľachtilými cieľmi, sociálnymi ba aj environmentálnymi, no rozkradnuté železnice a nefunkčná dopravná infraštruktúra to jednoducho neumožňujú. Nejde len o to, či sa na vlaky pre študentov a dôchodcov poskladáme všetci, ako tvrdia liberáli. To je len časť problému. Nápad s vlakmi zadarmo ignoruje realitu, v ktorej sa nachádzajú slovenské železnice. Havarujúce súpravy a horiace rušne ohrozujú bezpečnosť cestujúcich a sú nevyhnutnou „vzburou“ zastaralej techniky proti demagógii politikov.

            Aj najnovší nápad s obedmi zadarmo je z tohto súdka. Ak aj zabudneme na to sulíkovské, že to zaplatíme všetci, otázka je, ako tento nápad zrealizovať. Rozprávať sa o jednotkovej cene obeda je pri kapacitách školských jedální ten najmenší problém.  Kto bude variť? Snáď nie ten personál, ktorý je už dnes početne poddimenzovaný a dosť zle platený. Kde sa bude variť? Na čom sa bude variť? Z čoho sa bude jesť? A podobnými otázkami by sme mohli pokračovať. Prax čoskoro ukáže, že nedostatočné vybavenie našich škôl bude vážnou prekážkou obedov „zadarmo“.  

           V komunistických čítankách kedysi Antonín Novotný zvestoval deťom, aké majú obrovské šťastie, lebo sú vyvolená generácia, ktorá sa dožije komunizmu, kedy bude všetkého hojno a pre každého a zadarmo. Dnešní pohrobkovia komunizmu, ktorí po roku 1989 vstúpili do rôznych politických strán, boli celkom iste dobrými žiakmi, pretože nadobudnuté vedomosti dodnes aktívne aplikujú v praxi. Žiaľ, na úkor bezpečnosti a prosperity našej krajiny. 


Stane sa Slovensko veľkou ilegálnou skládkou? 

Nakladanie s odpadmi na Slovensku je v porovnaní s vyspelou Európou oneskorené zhruba o 5 až 8 rokov, oproti ČR alebo Poľsku sme pozadu o 2 až 3 roky. Ročný obrat v odpadovom hospodárstve pritom na Slovensku v súčasnosti predstavuje vyše 500 miliónov eur a pracuje v ňom priamo alebo nepriamo viac ako 15 tisíc zamestnancov.

Rad aktuálnych problémov s odpadmi spôsobil nový zákon o odpadoch č. 79/2015 Z. z.. Ide predovšetkým o problematiku biologicky rozložiteľných odpadov z domácnosti, o rozšírenú zodpovednosť výrobcov, a najmä o nový problém diskutabilných súhlasov na prevádzku niektorých mobilných zariadení a „recyklačných dvorov“ zo strany okresných úradov a oproblém absentujúcej dlhodobej koncepcie v oblasti nakladania s odpadmi.

Od 1. 1. 2017 platia nové pravidlá pre zber a zvoz, napriek tomu nie je celý rad problémov dodnes uspokojivo vyriešená. Každý, kto bol na skládke odpadov, vie, ako zapácha bežný komunálny odpad, pach z rozkladajúcich sa potravín v nehygienických a netesniacich kontajneroch rozmiestnených v blízkostí domov nebude menej výrazný, potravinové zvyšky prilákajú hmyz a hlodavce, problémom môžu byť aj tekutiny a zvyšky okolo zberných nádob. Zber a spracovanie biologicky rozložiteľných odpadov, ktoré sa musia vykonávať separátne od zberu a spracovania ostatných komunálnych odpadov, predstavuje teda problém, s ktorým si väčšina miest a obcí nebude vedieť dať rady. Situáciu komplikuje aj to, že doteraz neexistujú dostatočné kapacity na spracovanie takéhoto druhu odpadov. Predbežné prieskumy hovoria aj o cene za zhodnotenie biologicky rozložiteľných komunálnych odpadov pohybujúcej sa na úrovni zhruba trikrát vyššej v porovnaní s cenami za zneškodňovanie bežných komunálnych odpadov na skládkach.

Prirodzeným dôsledkom polovičatých riešení bude, že náklady obcí na oddelený zber biologicky rozložiteľných komunálnych odpadov a ostatných komunálnych odpadov sa automaticky prenesú na plecia obyvateľov.

Výrobcovia a dovozcovia sa od 1. 7. 2016 majú v plnom rozsahu postarať o triedený zber určených prúdov odpadov prostredníctvom tzv. organizácii zodpovednosti výrobcov. Dodnes však v tejto oblasti neexistuje jednotná prax.  Zaujímať nás však musí predovšetkým to, že napr. v prípade odpadov z obalov (sklo, papier, plasty, kovové obaly, tetrapaky) je nová koncepcia v porovnaní so systémom platným do konca júna 2016  desať- až štrnásťnásobne drahšia a zaplatia to nakoniec občania.

Ničím mimoriadnym nie je ani neplatenie alebo oneskorené platenie zo strany niektorých organizácii zodpovednosti výrobcov a zberové spoločnosti tak „úverujú“ povinnosti výrobcov a dovozcov.

Frašku v odpadovom hospodárstve dopĺňajú rozhodnutia štátnych orgánov. V ostatných dvoch rokoch vydali niektoré okresné úrady veľmi špecifické súhlasy na nakladanie s odpadmi. Súhlasy boli spravidla vydané na mobilné zariadenia – drviče a na mobilné zariadenia na solidifikáciu a na „recyklačné dvory“. Tieto súhlasy boli vydané bez toho, aby im predchádzal proces posúdenia vplyvov na životné prostredie (EIA) – a to aj v prípadoch, kedy spomenuté zariadenia majú kapacitu niekoľko desiatok tisíc ton odpadov za rok.

Podobných „recyklačných dvorov“ je len v okolí Bratislavy deväť a podľa medializovaných informácií je na nich „dočasne uskladnených“ niekoľko desiatok, možno stoviek tisíc ton odpadov (vrátane nebezpečných) – a to aj na území Žitného ostrova, zdroja pitnej vody.

Kľúčové v oblasti nakladania s odpadmi na Slovensku je, že v súčasnosti absentuje koncepcia smerovania odpadového hospodárstva. V rokoch 2019 a 2020 sa má u nás zavrieť takmer 50 skládok odpadov, ktoré nevyhovujú európskej legislatíve. Ak sa tak stane, ostatné skládky nie sú schopné pokryť chýbajúce kapacity. Zariadenia na energetické zhodnocovanie odpadov v súčasnosti pre odpor verejnosti nie je možné vybudovať temer na žiadnom mieste na Slovensku.

Zdá sa, že nakladanie s odpadmi sa na Slovensku vymyká z konceptu udržateľného rozvoja, pretože sa v jeho rámci nerešpektujú nielen environmentálne, ale ani ekonomické a sociálne hľadiská. Ak sa urýchlene nepristúpi ku koncepčným riešeniam, hrozí to, že naša krajina sa čoskoro stane jednou veľkou ilegálnou skládkou.


Ivan Zuzula


Smrť v dôsledku klimatickej zmeny

Klimatická zmena v očiach mnohých nepredstavuje akútny problém a sú presvedčení, že spoločnosť by sa mala zaoberať naliehavejšími úlohami. Problémom naozaj nie je absolútny nárast globálnej teploty (o necelý 1 °C za posledné storočie), omnoho dôležitejšie sú dôsledky, ktoré tento na prvý pohľad "nepatrný" nárast už priniesol. Okrem extrémnych výkyvov počasia, ktoré pozorujeme všetci, sa v susednej Českej republike objavila nákaza tropickou chorobou a následná smrť. Obeť dokázateľne v trópoch nebola, dokonca nevycestovala z Čiech.   

Dôsledkom klimatickej zmeny je okrem hroziacich problémov s potravinovou bezpečnosťou aj aktuálne ohrozenie zdravia a života. V našej geografickej oblasti sa vytvárajú podmienky vhodné na život pôvodcov a prenášateľov viacerých chorôb, s ktorými sme sa donedávna mohli stretnúť iba v trópoch alebo subtrópoch. Smrť staršej ženy v susedných Čechách na následky „africkej“ choroby - západonílskej horúčky, je tým najsilnejším argumentom voči skeptikom, ktorí tvrdia, že máme aj dôležitejšie problémy ako klimatická zmena. Som presvedčený, že nič dôležitejšie ako ochrana ľudského života, neexistuje. Mŕtva žena totiž pochádzala z južnej Moravy, bývala tam, a v inkubačnej dobe (3 až 14 dní) nenavštívila žiadnu endemickú oblasť. Nakaziť sa teda mohla iba doma. Do ČR sa nákaza dostala pravdepodobne zo severného Rakúska. Keďže západonílsku horúčku prenášajú komáre, ani Slovensko si nemôže byť isté, že sa tu niečo podobné nevyskytne.

Západonílska horúčka sa tento rok vo zvýšenej miere šíri takmer v celej Európe, napríklad v Grécku jej už podľahlo viac než 30 ľudí. K 21. septembru bolo v Európskej únii nahlásených 1134 prípadov ochorenia. Stopätnásť ľudí už zomrelo. Za celý minulý rok pritom lekári evidovali len 207 chorých. Čo je však najpodstatnejšie, vírus sa šíri aj v nových oblastiach, kde v minulých rokoch zaznamenaný nebol.

Napriek zdanlivo bezvýznamnému nárastu teploty o necelý 1 °C, čelíme najvýznamnejšej globálnej klimatickej zmene od konca druhohôr (teda za posledných 65 miliónov rokov). Nielen energetici, vodohospodári, poľnohospodári, ktorých sa priamo týkajú meniace sa teplotné a zrážkové pomery, ale aj lekári a zdravotnícki pracovníci sa budú musieť  „popasovať“ s meniacou sa klímou. Na to však potrebujeme zodpovednú politickú reprezentáciu, ktorej cieľom bude presadzovať riešenia, ktoré nám pomôžu prispôsobiť sa meniacim sa klimatickým podmienkam. Úlohou zodpovedných politikov totiž nie je ľuďom rozdávať sociálne balíčky, ale vytvoriť prostredie, v ktorom sa budú ľudia cítiť bezpečne a budú v ňom prosperovať. Bez prijatia adaptačných opatrení na zmenu klímy však môžeme zabudnúť aj na bezpečnosť aj na prosperitu. 


Ivan Zuzula

Komentár Ivana Zuzulu: Pod lampou býva najväčšia tma

Zmena voľby sudcov Ústavného súdu SR je ďalším zo série pozoruhodných prienikov medzi stranou Smer SD a jej „najväčším oponentom“ Igorom Matovičom. Ak si tieto vzájomné výpomoci budete pozorne všímať, pochopíte, prečo nevznikla iná vláda a prečo je akákoľvek „alternatíva s Matovičom“najlepšou poistkou vlády Smeru SD.

Ľuboš Blaha nedávno naznačil, že by z procesu výberu kandidátov na sudcov Ústavného súdu rád odstránil prezidenta, ktorý v súčasnosti vyberá sudcov z parlamentom zvolených kandidátov. Igor Matovič pohotovo zareagoval, že by s tým nemal problém. Ešte pred pár mesiacmi pritom Matovič vyzýval Andreja Kisku, aby zachránil ústavný súd pred „skorumpovanými ľuďmi, ktorí zabezpečia Ficovi beztrestnosť“. Bolo mu jedno dokonca aj to, že prezident nekoná v súlade so zákonom a porušuje práva legálne zvolených kandidátov. Dnes by bol za to, aby prezident išiel z voľby ústavných sudcov von.

Z vyjadrení Roberta Fica sa zdá, že jeho najväčším problémom je nájsť potrebných 18 kandidátov na sudcov. Potreboval by si zjednodušiť úlohu – vybrať ústavnou väčšinou len 9 sudcov. Matovičov súhlas je zarážajúci, najmä ak vezmeme do úvahy fakt, že ide pomáhať Ficovi riešiť veľmi vážny problém. Ak by chcel Matovič naozaj bojovať proti svojvôli strany Smer, snažil by sa o zmenu objektívnych kritérií kvality kandidátov.

Zdá sa, že Robert Fico a Igor Matovič sa na seba môžu spoľahnúť vždy, keď je najhoršie. Keď pred voľbami 2016 Matovičovi hrozilo, že sa nedostane do parlamentu, Fico ho obvinil z daňového podvodu. Využil presne tú istú stratégiu, ako pri Kiskovi v prezidentských voľbách (len v prezidentských voľbách čakal iný výsledok).  Myslel si, že keď Kisku vykreslí v médiách ako úžerníka, ľudia ho nezvolia. Opak bol pravdou. Z Kisku spravil mučeníka a prezidenta. Poučený touto skúsenosťou použil očierňovaciu stratégiu aj na Matoviča. Tentokrát už vopred vedel, že z Matoviča urobí mučeníka, priláka mu voličov a dostane ho do parlamentu. Presne to sa stalo. Po obvinení z daňových podvodov Matovičovi stúpla popularita, stala sa z neho, ako rád hovorieval „obeť politického prenasledovania“. Fico však z neho nespravil žiadnu obeť, ale top kandidáta parlamentných volieb a sebe zlepšil vyhliadky na kreslo premiéra. Vedel, že Procházka aj Bugár pôjdu s Matovičom do koalície len veľmi neradi a presne to potreboval. Matovič totiž účinnejšie ako na Fica útočil na svojich „budúcich spolupracovníkov“. Matovičovo konanie objektívne znemožnilo spoluprácu a otvorilo cestu Ficovi. Dnes je to Smer, ktorý sa potáca v problémoch a Matovič je pripravený podporiť túto absurdnú hru. Prečo? Pretože dnes ja tebe, zajtra ty mne. Všímajte si to.

Porovnanie platov mužov a žien – nová zákonná povinnosť?

Dlhodobá snaha EÚ odstraňovať rozdiely v platoch mužov a žien sa udomácňuje aj na Slovensku. V parlamente sa objavil návrh novely antidiskriminačného zákona, ktorý však navrhuje nové povinnosti aj súkromným firmám nad 50 zamestnancov.

Súkromné firmy nad 50 zamestnancov by podľa poslancov mali každoročne zverejňovať (na svojom webovom sídle alebo v dennej tlači) porovnanie miezd mužov a žien. A vysvetľovať, prečo sú medzi príjmami mužov a žien rozdiely, ako ich firma odstráni, resp. zaplatiť pokutu.

Rovnosť sa v našej spoločnosti začala používať ako liek na všetky neduhy. Napriek tomu, o čom všetkom v poslednej dobe počúvame, že by malo byť rovnaké, pre každého a najlepšie zadarmo, ma zarazilo, že takýto návrh podávajú poslanci, ktorí sa označujú za pravicových. 

Mzdové rozdiely existujú tak, ako prirodzene existuje množstvo iných rozdielov. Populárna téma mužsko-ženskej mzdovej nerovnosti je podmienená tým, že väčšinou sa štatisticky zisťujú práve rozdiely medzi pohlaviami. Pritom možno by bolo zaujímavé zistiť rozdiely v mzdách u zamestnávateľa, ktorý má prevádzky po celej krajine. Príkladom je potravinový reťazec, kde by sme našli aj viac ako pätinové rozdiely v odmeňovaní zamestnancov (väčšinou ženského pohlavia) na tých istých pozíciách v iných slovenských mestách. Takže v mzdách súkromných spoločností sú aj dokázateľné rozdiely medzi ženami v rôznych regiónoch.

Snaha nariaďovať súkromným firmám zákonom „rovnaké odmeňovanie“ pre ženy aj mužov, modrookých a hnedookých, tmavovlasých a blond je scestná. Nech znie rovnaké odmeňovanie akokoľvek príťažlivo, nemôžme predsa cez rôzne povinnosti a hrozby sankcií diktovať súkromným firmám mzdovú politiku. Alebo niekto azda predpokladá, že mzda je výsledkom nenávistnej diskriminácie zamestnankýň zo strany zamestnávateľov? Súkromní podnikatelia, najmä takí, ktorí vedú úspešné podniky s desiatkami či stovkami zamestnancov, sa predsa racionálne snažia dosahovať zisk. To je ich priorita. Predstava, že podnikateľ „vnucuje“ šikovným, vzdelaným a výkonným ženám nižšiu mzdu ako neschopným, nevzdelaným a lenivým mužom, je absurdná. Rozdiely v mzdách nie sú výsledkom zákernosti, ale výsledkom vyjednávania medzi zamestnancom a zamestnávateľom.

Do otázky miezd by sa však mal zapojiť aj štát, ale radšej na úrovni celoplošného zvýšenia nezdaniteľnej časti základu dane, znižovania daňovo-odvodového zaťaženia, byrokracie a hlavne lepšej vymožiteľnosti práva, ktorá by na Slovensko dostala viac pracovných miest s vyššou pridanou hodnotou (a s vyššími mzdami). Sekírovať firmy, aby zverejňovali porovnanie platov mužov a žien, nikomu a ničomu nepomôže.

Kristína Šabíková

Riešenie ústavnej krízy nesmie byť cestou k autoritárstvu

Diskusia o možnosti vzniku ústavnej krízy, ktorú naznačil predseda Smeru sa vyvíja pozoruhodným spôsobom. Vyzerá to tak, že Smer buď nevie, alebo nechce nájsť 18 kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR. Obe možnosti sú pritom rovnako pravdepodobné.

V súčasnej situácii je ťažko predstaviteľné, že koalícia nájde 18 kandidátov, ktorí budú ochotní podstúpiť mediálny lynč – a vzhľadom na to, že podmienkou kandidáta je 15 ročná prax, bude asi v prípade každého z nich čo rozmazávať. Pravdepodobnosť, že sa nájde 18 dobrodruhov, ktorí majú dostatočne pevné nervy, aby to zvládli, zrejme nie je vysoká. Aspoň to vyplýva z vyjadrení Róberta Fica.

Druhá možnosť je, že na snahu hľadať 18 kandidátov už Smer rezignoval a cieľom je zmena, ktorú v nedeľu naznačil Ľuboš Blaha a našiel priaznivý ohlas u Igora Matoviča. Blaha aj Matovič sa zhodli na možnosti vytlačiť prezidenta z procesu výberu kandidátov na ústavných sudcov a voliť sudcov ústavnou väčšinou v parlamente. Na prvý pohľad môže ísť o demokratickejší spôsob voľby.  Lenže nejde.

Vládna väčšina v parlamente nie je vytvorená celkom legitímnym spôsobom. V parlamente sa vyskytuje nemalý počet „nezávislých poslancov“ a hľadanie akejkoľvek, aj ústavnej väčšiny, vzbudzuje opodstatnené otázky, kto a prečo je súčasťou tejto väčšiny. Dnes, keď je vo voľbe sudcov zaangažovaný aj prezident a treba zvoliť dvojnásobný počet kandidátov, existuje aspoň určitá „poistka“. Veď prezident, nech by ním bol ktokoľvek, je zvolený, viac ako 50 percentným podielom voličov, ktorí sa zúčastnili prezidentských volieb. A to je dostatočne silný mandát. Vyradenie prezidenta ako najvyššieho ústavného činiteľa našej krajiny v kombinácii s častými zmenami ústav by nebolo pre Slovensko priaznivou správou.

Z Ústavy SR sa postupne stáva trhací kalendár a politici do nej pretláčajú konkrétne body svojich politických programov. Akoby nestačilo niektoré „skvelé nápady“ ošetriť normálnym zákonom. Tento nebezpečný zvyk môže viesť k situácii, že prijímanie ústavných zákonov a zmeny ústavy sa stanú bežnou politickou praxou, ktorá otvorí dvere postupným, nenápadným, ale najmä veľmi nebezpečným zmenám smerom k autoritárstvu. Ficom avizovaná ústavná kríza teda nie je zďaleka to najhoršie, čo nám zo vzniknutej situácie hrozí.   

Kristína Šabíková


Ústava a marketing

Pred pár dňami sme oslávili Deň Ústavy SR. Viacerí Slováci si to zo zvedavosti namierili na návštevu do parlamentu, iní sa vybrali za nákupmi do Hainburgu, kde tržby trhali rekordy a prezident sa vo svojom prejave vyjadril k voľbe sudcov Ústavného súdu. A k tomu, že ústava by sa nemala zneužívať na politický marketing. 

Hoci dnes prezident kritizuje zneužívanie ústavy na marketingové účely, nebolo to tak dávno, čo si na nevymenovaní parlamentom zvolených kandidátov na sudcov Ústavného súdu celkom obratne robil vlastné PR. (Nemá cenu vyjadrovať sa k vtedajším kandidátom, pretože požiadavky na sudcov ÚS sú nastavené naozaj nešťastne). Vrátim sa však k tomu marketingu. 

Ústava prešla od prijatia viacerými zmenami a nie všetky boli nevyhnutné. Základný dokument by mal mať skôr abstraktný charakter. Pretláčať doň konkrétne body programov politických strán neprispieva k zlepšeniu Ústavy. V niektorých prípadoch ide skôr o prejav arogancie politikov. Ústava je o hodnotách a základných princípoch. Jej časté zmeny však ukazujú, že politici na takú „trápnosť“, ktorá nezvyšuje percentá, ako sú hodnoty, už dávno rezignovali.

Politika sa mení sa na politický marketing. Raz sú módne heslá proti korupcii, potom proti osobe XY, za slušnosť, proti extrémizmu... (doplňte si, čo vám napadne). Tieto boje majú zvláštnu príchuť. Nejde o politické konflikty v pravom zmysle slova, kde jednotliví účastníci debaty argumentujú v prospech stanovísk vychádzajúcich z hodnôt, ktoré zastávajú. Dnes už ide len o to hovoriť často a hlasno. 

Netýka sa to jednej strany, ani jedného politika, robia tak všetci, aj keď si neodpustím poznámku, že je úsmevné, ak na škodlivosť politického marketingu upozorňuje politik, ktorý je učebnicovým príkladom marketingového produktu. 

Možno aj preto majú ľudia pocit, že na Slovensku nie je politická alternatíva.

Kristína Šabíková


Stanovisko SLOVENSKEJ KONZERVATÍVNEJ STRANY k únosu vietnamského občana:


„Slovensko a Vietnam sú síce geograficky vzdialené, ale ľudsky blízke“. Vyhlásil to vo Vietname na stretnutí s premiérom Vietnamu Nguyen Xuan Phucom vtedajší podpredseda vlády a minister vnútra Robert Kaliňák ( jún 2017).

O mesiac neskôr táto “ľudská blízkosť” údajne vyústila do spolupráce vietnamského ministra s vtedajším slovenským ministrom vnútra na únose vietnamského občana.

Podľa SKS je strategickým záujmom SR, aby bol prípad vyšetrený. Podozrenia musia byť alebo preukázateľne vyvrátené, alebo ak sa medializované informácie potvrdia, vinníci musia byť exemplárne potrestaní.

Podľa predsedu SKS, Ivana Zuzulu: “Tento medzinárodný škandál nevrhá zlé svetlo len na Róberta Kaliňáka, ale na celú Slovenskú republiku a po rozhodnutí nemeckého súdu už Smer svoju obľúbenú frázu - „skutok sa nestal“ - použiť nemôže.”


Tlačová správa 09.07.2018 Podpora SKS návrhu Európskej komisie na obmedzenie vplyvu niektorých plastových výrobkov na životné prostredie

Tlačová správa 09.07.2018 Stanovisko SLOVENSKEJ KONZERVATÍVNEJ STRANY k Dúhovému pochodu

Tlačová správa 09.07.2018 Stanovisko SLOVENSKEJ KONZERVATÍVNEJ STRANY k pochodu „Hrdí na rodinu“


Kam smeruje naša strana?

Príhovor predsedu strany Ivana Zuzulu na sneme 7. 6. 2018 v Polomke

Po ostatných parlamentných voľbách a po vstupe našej strany do vládnej koalície so stranami Smer, SNS a Most – Híd sa nástojčivo začali ozývať rozhorčené hlasy o tom, že #Sieť zradila svojich voličov a že by sa im mala ospravedlniť. A strana sa skutočne mala za čo ospravedlňovať. Predovšetkým za svoju netrpezlivosť a za prílišnú snahu byť „úspešnou“ za každú cenu, no aj za to, že podľahla vlastnému marketingovému optimizmu. Chybou bolo neuvedomiť si, že sa nedá zapáčiť všetkým, a ignorovať fakt, že ten, kto má sympatizantov, má aj neprajníkov. Jej chybou boli nielen „schopní“ ľudia, ktorých postavila na piedestál - v skutočnosti šlo o osoby schopné úplne všetkého, ale aj teatrálne richtárske prísahy a pompézny „gazda“ pravice. Strana jednoducho precenila svoje reálne sily a možnosti a krízové situácie, ktoré v politickej praxi nie sú ničím mimoriadnym, prakticky neriešila.

Čo vlastne bolo v politike #Siete chybné? Predovšetkým to bola viera v potrebu čo najširšieho programového zamerania. S vidinou údajnej podpory verejnosti sa zámery a ciele strany stali príliš širokými a jej program si kládol za cieľ osloviť takmer každého. Stratégom strany uniklo, že neexistuje politika, ktorá by sa mohla páčiť úplne každému a že žiadny stranícky program nedokáže osloviť všetky skupiny obyvateľov a všetky vrstvy národa. Program, v ktorom si každý našiel „to svoje“, dokázal v prieskumoch osloviť 10 - 15 percent respondentov, no vo volebnej miestnosti voliči preferovali reálnejšie a konkrétnejšie zamerané predstavy. Konečný výsledok strany #Sieť teda celkom prirodzene nemohol zodpovedať a ani nezodpovedal nezáväzným predstavám v predvolebnom monitoringu verejnej mienky.

Ďalšou chybou v praxi strany #Sieť bola nestálosť a rozdielnosť názorov jej predstaviteľov. Kým z úst jedných potenciálni voliči počuli proklamácie o konzervatívnosti a o slobode jednotlivca ako jedinej prípustnej forme slobody, od iných počuli ubezpečenia o nevyhnutnej podpore práv najrôznejších skupín a menšín. Kým na jednej strane sa #Sieť hrdo hlásila k tradičným európskym hodnotám a ku kresťanským a národným princípom Slovenska, na druhej strane sa viacerí jej predstavitelia ochotne stavali do šíku obhajcov a podporovateľov najrôznejších extravagancií, či propagátorov nekontrolovanej ekonomickej migrácie.

Klincom do rakvy dôveryhodnosti strany bol povolebný postoj tých, ktorým voliči dali svoju dôveru – poslancov NR SR. Niektorí z nich nesúhlasiac so vstupom #Siete do vlády so Smerom bez toho, aby sa čo i len minimálne pokúsili zmeniť postoj strany a pomery v nej, sa jednoducho stali „nezávislými“. Ich nezávislosť však bola iba dočasná. Parlamentné výhody, ktoré získali ako nominanti našej strany, „spolu“ postupne premenili na profit inej - novej, v životopise niektorých z nich druhej alebo tretej v poradí. #Sieť opustili bez akejkoľvek snahy o zmenu alebo o nápravu pomerov v nej „zadným“ vchodom a uprednostnili svoj „nepoškvrnený štít“ pred riešením problémov.

Ďalší poslanci sa ani neunúvali s hľadaním akýchkoľvek pohnútok a s odkazom na neochotu predsedu strany venovať sa ich návrhom a názorom jednoducho prebehli do iného straníckeho košiara. Bez ohľadu na vôľu voličov a výsledky volieb posilnili poslanecký klub strany Most – Híd.

S oboma spomínanými skupinami poslancov sa, prirodzene, spája aj vlna odchodov zo strany. Zvyšok členov #Siete, ktorí sa často stali „fackovacími panákmi“ nevôle s tým, čo sa udialo, napokon v septembri 2017 zorganizoval stranícky snem. Na ňom sa prijali nové stanovy, zvolilo sa nové vedenie a strana nielenže nezanikla, ale nastúpila na novú cestu svojej existencie.

Americký politológ a spisovateľ Francis Fukuyama v roku 1992 skonštatoval, že rozpadom bipolárneho sveta studenej vojny nastáva „koniec dejín“. Budúcnosť sa mala vyvíjať už len vo forme súťaže jednotlivých verzií definitívne víťazného liberálneho kapitalizmu. Už krvavé etnické konflikty sprevádzajúce rozpad Juhoslávie v rokoch 1991 – 1995 a 1998 – 1999 však jeho vieru v liberalizmus výrazne schladili.

Priznajme si, že vo vyspelom svete (a aj na Slovensku) naďalej svojim spôsobom prebieha „občianska vojna”. Keďže žijeme v civilizovanom 21. storočí, ide o boj nekrvavý, no napriek tomu intenzívny a urputný. Predmetom sporu sú názorové rozdiely tých „konzervatívnych“, tých ktorí chcú zachovať národné štáty, tých, ktorým stačia dve pohlavia, tých, ktorí sa dožadujú neskreslených a neskresľovaných informácií a sú za to označovaní za netolerantných, rasistov, xenofóbov, homofóbov, skrátka tých, ktorí uznávajú tradičné hodnoty a pôvodnú európsku kultúru na jednej strane a tých „liberálnych“: feministiek, genderových aktivistov, odporcov rodín, odporcov národov a štátov, obmedzovateľov médií, vnucovateľov dobra, popieračov rozdielov, jednoducho majiteľov vlastnej univerzálnej pravdy na strane druhej. Ako vojna to naozaj nevyzerá, netečie krv, no názorová priepasť medzi oboma antagonistickými tábormi sa neustále prehlbuje.

Hlavným problémom súčasnej duchovnej a hodnotovej krízy je, že sa zo spoločnosti postupne vytráca akýkoľvek všeobecne akceptovaný hodnotový systém. Je to problém celej európskej civilizácie a je spojený predovšetkým s druhou svetovou vojnou a s holocaustom. Pred druhou svetovou vojnou prakticky všetko, čo si dnes vyžaduje inštitucionálne riešenia, rozhodoval niekto iný: učiteľ, farár, starosta, otcovia rodín, verejná mienka. Stáročia sa utváral takýto všeobecne akceptovaný hodnotový systém, nepísaný, no spoločnosť sa s ním stotožnila, žila s ním a spoliehala sa naň. Takýto systém sa však zrútil spolu s nástupom nacizmu a s objavom priemyslového modelu genocídy. Pilierom nového hodnotového systému sa mohlo stať kresťanstvo, ale vieru v Boha oslabil reálny povojnový prežitok masového vraždenia na bojiskách i v zázemí a v plynových komorách koncentračných táborov.

Tradičné hodnoty postupne strácali rešpekt a význam a jednoznačne ich nahradili „peniaze“. Spoločnosť, ako sme ju poznali do druhej svetovej vojny, sa rozpadla. Spolu s tým opúšťajú verejný priestor aj tradičné hodnotovo orientované politické strany. Vypĺňať ho začínajú nesystémové politické hnutia a marketingové projekty. Ich problémom však je, že sa vďaka vlastnému hodnotovému chaosu a nesystémovosti nedokážu správať konštruktívne, zodpovedne a veľkoryso. Takéto zoskupenia a ich lídri sa aj ako víťazi volieb, ale aj ako lídri opozície, cítia permanentne ohrození, majú dojem, že na nich neustále niekto útočí a že ich čosi permanentne ohrozuje. Namiesto budovania sa neustále bránia a hľadajú si nepriateľa. Smutné je, že voličom to často nevadí a uspokoja sa z ich strany s jednoduchými odpoveďami na zložité otázky. 

Ďalším faktom je, že celosvetovo mizne stredná trieda, spravidla sa prepadá do nižších sociálnych vrstiev a len málokomu z nej sa podarí vyšvihnúť vyššie. U nás po roku 1989 v masovom meradle nevznikla vôbec (napriek mnohým sľubom a nádejám). Nenaplnené predstavy a ambície však zvýšili počet sklamaných a frustrovaných, hľadajúcich v politike jednoduché a priamočiare riešenia.


Zdá sa, že budúcnosť majú iba marketingovo podložené politické projekty, neopierajúce sa o hodnoty, ale o čosi úplne iné. Je to však naozaj tak? V prvom rade si všimnime, kto a prečo to hovorí. Prestíž médií sa dnes neposudzuje podľa kvality ich obsahu, ale zväčša len podľa nákladu či sledovanosti. Rozhodujúcim kritériom je profit majiteľa, nie miera objektívnosti a/alebo informovanosti - a nevyhnutne sa to prejavuje aj na obsahu, záujme a zameraní médií a na ich spôsobe prezentácie tém.

Niečo však musia rešpektovať aj médiá a ich majitelia. Ide napríklad o nové trendy v oblasti šírenia sa a dostupnosti informácií. Každá zmena v spôsobe komunikácie priniesla a prináša so sebou novoty, s ktorými sa treba vyrovnať. Vynález kníhtlače napríklad zrušil monopol cirkvi na výklad Boha, zmeny vo verejnom priestore so sebou priniesli aj film, rozhlas a televízia. JFK vyhral prezidentské voľby v USA začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia iba vďaka televíznym debatám. Podobne zaúčinkoval nedávno aj internet a rovnako dnes fungujú sociálne siete - dávajú priestor neprebernému množstvu informácií a dezinformácií, pričom prím, žiaľ, často hrajú názory frustrovaných skupín a jednotlivcov a rôzne manipulácie tzv. trollov.

Nikdy v dejinách sa svet nemenil tak rýchle, ako dnes, a zdá sa, že na to nie sme pripravení. Globálna ekonomika a digitálna revolúcia menia nielen charakter práce a spôsob života, ale, ako sme spomenuli, prinášajú tiež záplavu informácií - a mnohí z nás začínajú byť zneistení. S neistotou vzrastá aj volanie po jednoduchých riešeniach a ochota prijať “silnú ruku”. Žiadny autoritársky vodca však pocit tiesne neodstráni. Práve naopak, zbaví nás slobody a práva samostatne sa rozhodovať. Pre niekoho to môže byť pohodlné, ale nakoniec na to doplatia všetci.

Na Slovensku, no nielen tam, sme v ostatnom období svedkami meniacich sa názorov na tradičné pojmy „ľavica“ a „pravica“. Symbolom prosperujúcej spoločnosti sa podľa mnohých európskych (aj našich) vládnych predstaviteľov stal tzv. „Welfare State“, čo sa - nesprávne - chápe ako „štát blahobytu“. V skutočnosti však ide o štát „sociálneho zabezpečenia“, pre ktorý je charakteristické výrazné posilňovanie verejného sektora, týkajúce sa značného počtu zamestnancov v žolde štátu a predstavujúce rast miery podpôr, subvencií, grantov a pod. Nevyhnutným predpokladom uspokojivého financovania takéhoto expandujúceho „organizmu“ je však život na dlh alebo zvyšovanie daní. Čím väčší je počet ľudí, ktorých úspešná existencia je viac alebo menej závislá od štátu, tým viac je aj voličov, ktorí štát  a jeho reprezentantov podporia. 

V spleti politických strán na Slovensku - od tých, ktorých názov pripomína vývesný štít s menom majiteľa (zakladateľa), cez tie, ktoré pomenovaním upozorňujú na základné životné pravdy, až po tie, ktoré svojim názvom pripomínajú reklamnú kampaň na hocičo (siete, smery, mosty, skoky, ciele, cesty…) - to naozaj vyzerá tak, že prežijú iba marketingovo podložené subjekty, ktorých jedinou snahou je upútať pozornosť kohokoľvek čímkoľvek. Základnou pracovnou metódou sa pre ne stali prieskumy verejnej mienky, škandalizácia bez overovania a využitie momentu prekvapenia. Hodnotová orientácia potichu išla bokom.

Demokratický politický systém, ako ho v súčasnosti Európe poznáme, však vyrástol na štandardných masových politických stranách. Politika sa nemôže odohrávať ako aktivita veľkého množstva v spoločnosti rozptýlených a ničím nespojených indivíduí. To v spoločnosti možné nie je, musí sa vytvoriť mechanizmus, ako agregovať názory miliónov občanov. A lepší agregačný mechanizmus, než akým je dobrovoľné združovanie sa ľudí do politických strán na základe istého ideologického súzvuku, doteraz nikto nevymyslel. Štandardná politická strana musí rešpektovať jasné demokratické pravidlá, musí v nej fungovať prirodzený výber a musí mať pravidlá, ako vygenerovať tých najschopnejších.

Viera prívržencov rôznych alternatív štandardnej politiky pramení z presvedčenia, že v súčasnom zložitom svete existujú akési tajomné sily schopné zložité problémy dneška jednoducho vyriešiť. Sociálna úzkosť a strach z budúcnosti sú živnou pôdou pre najrôznejších populistov, extrémistov a demagógov, otvárajú do parlamentu cestu subjektom, ktoré s klasickou štandardnou politikou nemajú nič spoločné a ktorých životnosť zatiaľ, chvalabohu, býva väčšinou krátka. Povinnosťou prívržencov štandardnej politickej scény je, na rozdiel od spomenutých alternatív, mať isté hodnotové zakotvenie a dôsledne trvať na jeho presadzovaní. Bez toho nejde o politiku, ale skutočne len o politický marketing, ktorý na scénu výrazne dopomáha rôznym anomáliám.

Pre situáciu na súčasnej slovenskej politickej scéne je kľúčová absencia politických síl, ktorých ideológia by pevne stála na tradičných nekonfesionálnych konzervatívnych pozíciách. Naša strana chce byť takou stranou - stranou konzervatívnou a “nepopulistickou”. Jej úmyslom je vnášať do každej debaty a do každého rozhodovania “zdravý rozum” a snažiť sa maximálne tlmiť nezmyselné návrhy a riešenia - bez ohľadu na krátkodobé výhody či nevýhody. Domnievame sa, že iba konzervativizmus dáva spoločnosti návod na návrat od deštrukcie ku kreativite. Žiadny iný nástroj na zastavenie “liberálneho” rozkladu - predtým ako sa zvrhne na totalitu – totiž ani neexistuje. 

Prvým pilierom konzervativizmu je sloboda - jednotlivci majú právo na život, na slobodu a na majetok a sú oprávnení obmedzovať akúkoľvek svojvôľu. Majú právo realizovať svoje sny, smú robiť, čo chcú - pokiaľ neubližujú ostatným, a musia za svoje správanie aj znášať dôsledky (pozitívne i negatívne). Takto chápaná sloboda predstavuje politickú, náboženskú i ekonomickú slobodu.

Druhým pilierom konzervatívnej politiky je tradícia a poriadok – snahou konzervativizmu je zachovanie pozitívnych hodnôt, ktoré sa vytvárali počas stáročí a ktoré viedli k usporiadanej spoločnosti. Konzervatívci veria v schopnosť človeka vybudovať spoločnosť rešpektujúcu právo a poriadok. Poriadok v spoločnosti je zárukou všetkých práv a znamená aj povinnosť plniť si určené povinnosti.

Tretím pilierom je právny štát, vláda zákona. Právny poriadok podporuje prosperitu a chráni slobodu. Je nevyhnutné mať jasný a zrozumiteľný právny systém, v ktorom pravidlá platia rovnako pre všetkých. Vláda zákona - nie svojvôľa jednotlivcov, to je jediná cesta ku spravodlivosti a ku prosperite.

Štvrtým pilierom je rešpektovanie „vyššieho princípu“. Všetko v ľudskom živote a v živote spoločnosti nemôže byť striktne vymedzované iba zákonom, človek sa riadi aj morálkou, platia preň pojmy ako česť, spravodlivosť, cnosť, dobročinnosť, etika, dodržiavanie daného slova a pod. Zákon musí ruka v ruke kráčať s rešpektovaním vyššieho princípu, pretože bez neho môžu byť aj zákony príčinou nespravodlivosti. Veď nakoniec nie je to tak dávno, čo sa na Slovensku v súlade so “zákonom” arizovalo, či znárodňovalo. Výsledkom zákonov, ktoré nerešpektujú vyšší princíp, je demoralizácia a úpadok spoločnosti.

Pre orientáciu, zameranie a činnosť našej strany budú, podobne ako doteraz, rozhodujúce tri základné postuláty: bezpečnosť, rozvoj a prosperita Slovenska, rozvíjané na pôdoryse troch základných dimenzií všeobecne akceptovaného konceptu udržateľného rozvoja: dimenzie ekonomickej, dimenzie sociálnej a dimenzie environmentálnej. Zjednodušene možno podstatu princípu udržateľného rozvoja vyjadriť tak, že žiadna generácia nemá právo odovzdať planétu Zem nasledujúcej generácii v horšom stave, ako ju dostala od generácie predchádzajúcej. Dodržiavanie princípu udržateľného rozvoja znamená v podstate rešpektovanie zákona, poriadku a tradícií, no neprináša svojvoľné obmedzovanie slobody jednotlivcov. Ide v podstate o zachovanie kontinuity, ako ju definoval Edmund Burke - ako “zmluvu medzi generáciami bývalými, súčasnými a budúcimi”, chápanú ako kultiváciu historických úspechov a ich odovzdávanie ďalším generáciám.

Chceme žiť v jednotnej Európe, ktorá však bude spoločenstvom slobodných a rovnoprávnych národov. Národov, ktoré majú vlastné jazyky, nezameniteľné tradície a bezpečné hranice. Existencia národných štátov bola a je podľa nás znakom európskej civilizácie.

Znepokojuje nás, že napriek predstavám o slobode sa súčasný európsky život stáva viac a viac regulovaným. Nariadenia – často dielo anonymných technokratov, neraz spojených s mocnými záujmovými skupinami – riadia naše životy, obchodné rozhodnutia, podmienky vzdelávania, masmédiá a pod. Vidíme, že viacerí predstavitelia súčasnej Európy propagujú kultúru komerčnej homogenity a politicky vynútenej konformity. Za neprípustné považujeme to, že podľa nich máme považovať kolonizáciu európskych krajín a zánik vlastnej kultúry za “svätú povinnosť” Európy, za akt ušľachtilého sebaobetovania sa v prospech nového zmiešaného spoločenstva „mieru a prosperity“, ktoré sa práve rodí.

Podľahli sme ilúzii, že tým, že sme sa v Európe definitívne zbavili zväzujúceho marxizmu - leninizmu, nám už nový ideologický diktát nehrozí. Objavujú sa však nové, rovnako rigidné myšlienkové prúdy, ktoré na prvý pohľad pôsobia mäkšie, no nakoniec sú rovnako agresívne a spochybňujú úctu k tradíciám, k vlastnému národu a štátu a negujú hodnoty tradičnej rodiny. Ide o multikulturalizmus, transnacionalizmus, feminizmus, genderizmus, homosexualizmus, human-rightizmus a pod.

Naša strana sa od samého začiatku svojej existencie chcela a aj sa mala rozvíjať na pevnom konzervatívnom ideovom základe. V jej krátkej histórií sa to nie vždy celkom darilo. Sme presvedčení, že dnes máme jasné ideové ciele a kladieme si za cieľ poskytovať v politickom boji na Slovensku priestor tým, ktorí sa s konzervatívnymi ideami a s cieľmi stotožňujú.


Vyvíjajúce sa technológie a meniaci sa prístup k informáciám menia a budú meniť aj požiadavky na ľudí. Zvyšujú nároky na ich kreativitu a na ich adaptabilitu. Spoločenské postavenie jednotlivca bude v krátkej budúcnosti oveľa viac než dnes závisieť od jeho tvorivých schopností. Prirodzene to prinesie hlboké zmeny v prioritách spoločnosti a v názoroch jednotlivcov, podmieni to zmeny v charaktere práce, v systéme vzdelávania, v spôsoboch využívania voľného času, v nárokoch na médiá a kultúru a pod. V spoločnosti a nakoniec aj vo voľbách sa rozhodujúcou skupinou stanú tvoriví a inteligentní ľudia, odolní voči primitívnym argumentom, nepodliehajúci demagógii. Pôjde predovšetkým o ľudí, ktorých nebude možné len tak označiť za homofóbnych iba preto, že sa zaujímajú o krajinu, v ktorej sa narodili a v ktorej vyrástli, ktorých nebude možné jednoducho považovať za xenofóbov iba preto, že vidia problémy s nezvládnutým prílevom nevzdelaných, neprispôsobivých a agresívnych nájazdníkov do Európy, ktorých nebude možné označiť za rusofilov a Putinových agentov iba preto, že sa kriticky vyjadrujú k nesystémovým krokom niektorých predstaviteľov Európskej únie. Budú to ľudia považujúci za normálne, že za svoje šťastie a za šťastie svojich blízkych zodpovedajú predovšetkým oni sami, ľudia, ktorí štát nepovažujú za svoju jedinú nádej a ktorí od neho očakávajú predovšetkým to, že im vytvorí vhodné podmienky, aby sa o seba mohli postarať sami. Ľudia, ktorí veria, že usilovnosť prináša plody a že poctivosť sa vypláca.

A o sympatie a priazeň takýchto občanov a voličov sa chceme pod novým názvom - Slovenská konzervatívna strana - uchádzať. 

    



Blíži sa katastrofa?

Začiatkom mája 2018 podpísali ministri zahraničných vecí 31 európskych a 28 afrických štátov tzv. Marakešskú politickú deklaráciu, ktorá nadväzuje na rezolúciu Európskeho parlamentu  (Uznesenie Európskeho parlamentu o pokroku dosiahnutom v súvislosti s globálnymi paktmi OSN o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii a o utečencoch (2018/2642(RSP)). Za rezolúciu  mimochodom hlasovali 3 europoslanci vládnej koalície – zo Smer: Zala, Smolková, Maňko, jedna (Monika Beňová) sa zdržala. Teda súčasná vládna koalícia prostredníctvom svojich ľudí v Bruseli submisívne zráža opätky a súhlasí s obsadením Európy migrantmi, hoci text deklarácie je v rozpore s ústavou aj viacerými zákonnými normami Slovenskej republiky.

8-stránkový dokument prešpikovaný elegantnými za srdce chytajúcimi frázami typu „štáty prisľúbili, že nenechajú nikoho opusteného“, skrýva v sebe hroziacu katastrofu pre budúcnosť Európy. Začína to už jej deklarovaným cieľom č. 1: „Maximalizácia pozitívneho vplyvu pravidelnej migrácie pre rozvoj“, pokračujúc rôznymi akciami, napr. č. 13: „Podporovať integráciu utečencov a násilne presídlených osôb prostredníctvom vytvorenia kampaní na zvyšovanie povedomia zameraných, na jednej strane na miestne komunity a na strane druhej na azylantov a žiadateľov o azyl, ktoré pokrývajú ich práva a povinnosti v hostiteľskej krajine“,  a aby sa uživili aj propagandisti z mimovládok, končiac tým, že treba „dôsledne propagovať pozitívny potenciál riadenej migrácie“ a žiadosťou, aby „humanitárna pomoc nebola kriminalizovaná“. Podľa názoru niektorých predstaviteľov afrických krajín a európskych politikov je migrácia „motorom ekonomického rastu“, bez toho, aby si Európania uvedomili nebezpečenstvá z toho plynúce.

Hlavný propagandista akcie, komisár EÚ pre migráciu Dimitris Avramopoulos, odôvodnil tieto deklaráciou navrhované kroky úžasne jednoducho: Migráciu treba podporovať preto, lebo zatiaľ čo v Afrike rastie počet obyvateľov, v Európe ich počet klesá (!).

Minister zahraničných vecí a obchodu Maďarska Péter Szijjártó v mene svojej vlády podpis odmietol s tým, že „táto deklarácia je úplne v rozpore s európskymi a maďarskými záujmami“. Stanovisko maďarskej vlády je logické : treba ponechať Európanom právo, aby sami rozhodli o budúcnosti svojho kontinentu. Nebude spoluvinníkom pri likvidácii Európy a rozhodne protestuje proti úmyslu EÚ zmeniť zloženie obyvateľstva.

Na to, aby niekto získal takúto odvahu zo Slovenska, je nevyhnutná zmena vlády a tým aj obsadenia MZV.


Peter Slivka



Poslanci vypočuli ťažko zdravotne postihnutých občanov

V piatok popoludní som pod titulom v nadpise na TA3 zachytil tlačové vystúpenie predsedu poslaneckého klubu strany Smer R. Fica. Hovoril o historickom prelome v živote ŤZP občanov a o peniazoch, ktoré pre nich krvopotne vydobyl. Do konca jeho extempore som nepochopil v mene koho vlastne hovoril. Tváril sa ako spasiteľ invalidov, kým z neho vyliezlo, že hovorí o akomsi návrhu novely zákona (nepostrehol som ktorého) pravdepodobne z dielne jeho rodnej strany. Na zodpovednosť volal štát, ktorý bude musieť zabezpečiť, ktorý sa bude musieť postarať... Ním spomínaná novela zabezpečí postihnutým spoluobčanom také profity, že Slovensko bude v starostlivosti o nich stáť minimálne na špici krajín V4. Svet od prekvapenia zhíkne.

V suite bývalého pána predsedu vlády, okrem iných, stál aj pán minister Richter a pri slovách R. Fica múdro a uznanlivo pokyvkával hlavou. O ŤZP občanov by sa po novom nemala prioritne starať charita, ako to bolo doteraz, ale ŠTÁT.

R. Fico hovoril aj o novej forme spolupráce parlamentu a vlády. Napríklad s ohľadom na prezentovanú problematiku komunikoval s ministrom financií, či by nebolo vhodné prispieť do rozpočtu ministra Richtera a umožniť zmenu platových podmienok osobných asistentov ŤZP občanov. Zrazu! Ako predseda vlády o tom doteraz s ministrami asi hovoriť nemohol.

Zdá sa, že expremiér cíti neustálu potrebu stáť pred kamerami a tváriť sa ako neúnavný spasiteľ. V prípade spomenutej tlačovej konferencie však akosi pozabudol, že čelným predstaviteľom ŠTÁTU, ktorý zrazu veľa musí a neplní, bol viac ako desať rokov práve ON. A „nová forma“ spolupráce parlamentu a vlády, ako sa zdá, je iba zásterkou na to, aby neutrpel pocit osobnej dôležitosti pána Fica.


Junckerove bludy alebo upevnenie EÚ na dedičstve Karola Marxa

Rehabilitácia dedičstva Karola Marxa, ktorý to myslel dobre, len ho nepochopil svet - asi takto desivo by sa dalo interpretovať vyhlásenie predsedu Komisie Jeana Clauda Junckera. A akoby to nestačilo,  dnešná verchuška EÚ je presvedčená, že Marxov myšlienkový odkaz chápe správne a dokonca sa domnieva, že by sme sa ním mali inšpirovať pri upevňovaní EÚ. Áno, čítate dobre – autorom tejto veľkolepej myšlienky nie je nik iný ako predseda Európskej komisie.

Je zarážajúce, že na Slovensku nevyvolalo Junckerovo odhalenie bronzovej sochy Karola Marxa, ktorú jeho rodnému mestu podarovala komunistická Čína, nijaký väčší záujem. Dokonca aj z radov kresťanských demokratov bolo počuť iba... Nič. Akoby odhalenie Marxovej sochy a Junckerov prejav, ktorý pri tejto príležitosti zaznel, nič neznamenali. Pritom práve v tomto prejave sme sa dozvedeli o budúcnosti EÚ viac ako v nedávnej plamennej reči Martina Schulza.

Európska únia nie je podľa Junckera chybná, ale nestabilná konštrukcia. Nestabilná je podľa neho aj preto, že sociálny rozmer zostáva až do dnešného dňa slabým článkom európskej integrácie. A to musíme podľa pána Junckera zmeniť. Znie to pekne, ale...

Dôvodom nestability EÚ nie je slabý sociálny rozmer tohto spolku, ako sa mylne domnieva pán Juncker. Spočíva v niečom omnoho závažnejšom, a to v absencii európskej identity a spoločne zdieľaných hodnôt. Bez nich je zložité obhajovať konkrétne politické rozhodnutia. Vidíme to napríklad na nezhodách v súvislosti s migračnou politikou. Junckerov prejav odhalil obludné rozmery hodnotového guláša EÚ. EÚ podľa Lisabonskej zmluvy stojí na hodnote slobody, pritom fakticky smeruje k jej potláčaniu, rešpektuje hodnotu demokracie, pritom demokratické mechanizmy používa len veľmi úsporne a jej čelní predstavitelia sú občas dokonca bohorovne znepokojení z výsledkov demokratických volieb v niektorých členských štátoch. A teraz sme sa ešte dozvedeli, že Marxova idea je pre EÚ inšpiratívna.

Tak na akých hodnotách tento spolok stojí? Rešpekt k slobode a demokracii to zjavne nie je. Ostáva nám teda rovnosť. Lenže rovnosť – v akomkoľvek inom zmysle slova, než je rovnosť pred zákonom – je nebezpečnou hodnotou. Rovnostárstvo nie je prirodzené a presadzovať sa môže len s väčšou či menšou mierou násilia. Dejiny nám ponúkajú mnoho príkladov. A že nie sú optimistické, nevyplýva z nepochopenia Marxovej idey revolucionármi, ako sa chybne domnieva aj pán Juncker, ale zo samotnej podstaty „rovnostárstva“. Ak pán Juncker naznačuje, že rovnosť, či rovnostárstvo je pre EÚ inšpiráciou, mal by sa spýtať občanov krajín, ktoré s podobnými projektami majú skúsenosti. Určite nespochybňujeme potrebu sociálnej solidarity, ale čo sa týka EÚ, Slováci hlasovali v referende za vstup do slobodnej a otvorenej Európy, nie do modernejšej verzie socialistickej utópie.  

Nie nedostatok  sociálnej politiky, ale chýbajúce spoločne zdieľané hodnoty, na ktoré by sme sa mohli v čase krízy odvolávať, sú tým problémom, ktorý robí európsky projekt nestabilný. Bez spoločne zdieľaných hodnôt je EÚ len projektom „do dobrého počasia“. A dobré časy tu nebudú večne...

Ivan Zuzula


Televízne diskusie a pluralita názorov

V ostatnom čase som si pozrel niekoľko diskusných politických relácii v dvoch televíziách (v jednej súkromnej a v jednej verejno-právnej) a zistil som, že nechápem, aký je dôvod ich vysielania. Zvýšenie miery informovanosti divákov to asi nebude.

Debaty mi pripomínali „manželské dialógy“ - niečo, čo pozná každý, kto už je niekoľko rokov ženatý. Jeden z „diskutujúcich“ (spravidla ten odhodlanejší) vytrvalo hudie svoje a s postupujúcim časom rastie aj miera jeho nasrdenosti. Prejavuje sa to na kadencii reči, na tóne hlasu a na voľbe argumentov. Ten druhý sa sprvu snaží argumentovať, po chvíli však pochopí nezmyselnosť takéhoto postupu a zvolí tzv. taktiku 3N: neprerušovať, neskákať do reči, nechať vyhovoriť. A tí skúsenejší vedia, že dobré býva aj štvrté N: nepočúvať. Naznačená schéma v prípade rodinných diskusii vedie pomerne rýchlo k utlmeniu vášní, pretože spomenutej aktívnejšej stránke postupne dôjde „palivo“ a debata „sa“ skôr či neskôr ukončí.

V spomenutých televíznych debatách sa však vyskytuje aj tretí účastník, tzv. moderátor. Pri pohľade do slovníka zistíte, že slovo „moderare“ má napr. v taliančine viacero významov, prekladá sa dá ako: tlmiť, mierniť, upokojiť, skrotiť, mierniť vášne a pod. Moderátori v televíznych diskusiách však vôbec nesmú pôsobiť ako „tlmiče vášní“, práve naopak, musia urobiť všetko pre to, aby debata bola živá, zápalistá a aby si diskutujúci (hoc aj doslova) skákali do vlasov - a prirodzene do reči.

Ak sa v štúdiu stretnú politici s nedostatkom diskutérskych skúseností, neznalí spomenutého princípu troch alebo štyroch N, tak z ich „dialógu“, podporovaného vstupmi moderátora, časom vznikne zvuková kulisa na úrovni priameho prenosu spod hladiny jazera Loch Ness – nezrozumiteľný hukot.

Iná situácia nastáva, ak jeden z účastníkov diskusie vie, „ s kým má tú česť“ a striktne dodržiava vyššie spomenutú obrannú taktiku. Nebyť moderátora „diskusia“ by po chvíli skončila, pretože je iba veľmi málo „samozápalných“ jednotlivcov, ktorí v sebe dlhodobo dokážu živiť sami spravodlivé rozhorčenie. Moderátor sa však postará o „palivo“ a argumenty rozohneného kritika pomerov a majiteľa pravdy nemajú konca – kraja, limitom býva spravidla časové ohraničenie diskusnej relácie.

Že diváci ničomu nerozumejú – o to tu vôbec nejde, dôležité je poskytnúť priestor „pluralite“ názorov. Čích?   

Ivan Zuzula


Jednotlivec a dav

Väčšina fyzikálnych, spoločenských a ekonomických javov sa riadi tzv. normálnym rozdelením, charakterizovaným známou zvonovitou Gaussovou krivkou. Vyplýva z neho, že extrémne nízke alebo extrémne vysoké hodnoty sa vyskytujú iba zriedkavo, prevládajú hodnoty málo sa odlišujúce od priemeru. Komunistickí ideológovia mali v tejto súvislosti známy problém s dejinami, ako chápať historickú úlohu jednotlivca, či pripísať úlohu „dejinného hýbateľa“ výnimočným jednotlivcom (štatisticky zhruba 2,5 % z celkovej populácie) alebo „ľudu“ (podľa štatistiky cca 68 % populácie).

Úplne jasná je situácia vo vede, v technike a v športe. Kritéria určujú iba tí najschopnejší a najvýkonnejší, priemerné výkony verejnosť (laickú aj odbornú) nepriťahujú. Má to, prirodzene, aj tienisté stránky, v snahe byť najlepší nedokážu niektorí jednotlivci odolať nelegálnym prostriedkom a spôsobom (napr. doping v športe).

Zvláštnu kapitolu tvorí politika. Už zo spomenutých problémov boľševických ideológov vidno, že sa tu kríži úloha jednotlivca s postavením „davu“. Zo základných princípov demokracie, ktoré nemá zmysel spochybňovať (demokracia sa totiž v doterajšej v histórii ľudstva javí ako najvhodnejší spôsob vládnutia), je úloha väčšiny neoddiskutovateľná. „Väčšiny“ je jednoducho v porovnaní s „výnimočnosťou“ oveľa viac, takže jej názory v demokracii musia prevažovať. Väčšinové idey a názory nemusia dosahovať úroveň a brilantnosť myšlienok „osvietených duchov“, no práve rešpektovanie prevládajúcich konzervatívnejších názorov býva poistkou pred „ohňostrojom“ geniálnych nápadov a rýchle sa striedajúcich neoverených koncepcií.

Úlohou jednotlivcov v politike (a následne aj v histórií) býva odhaľovať skryté obzory, hľadať nové riešenia, poukazovať na nové súvislosti a pod. Tie následne modifikujú názory a postoje väčšiny a vývoj spoločnosti sa posúva. Od „kvality“ dominantných jednotlivcov a od „vnímavosti“ ich publika potom závisí smer tohto vývoja: progresívnym smerom, resp. smerom k úpadku. V histórii ľudstva je, chvalabohu, toho prvého viac.

V praktickej politike však dosť často bývame svedkami toho, že aj demokraticky zvolení predstavitelia „väčšiny“ s cieľom vyhnúť sa možnému vplyvu tých schopnejších a v snahe eliminovať hoc aj ich potenciálne postavenie sa začnú obklopovať „kádrami“, ktoré ich nebudú môcť ohroziť, ľuďmi menej schopnými od seba. Nastáva situácia, ktorá v minulom politickom systéme nebola ničím výnimočným. Výsledok: stagnácia, dezilúzia, rodinkárstvo, degres.

Na Slovensku sa dodnes nevytratili spomenuté snahy o to, aby sa „druhotriedni“ ľudia vo funkciách neobklopovali „treťotriedymi“. Čo je však horšie, čoraz častejšie sa začínajú objavovať jednotlivci, ktorí sa sami pasujú do role absolútnych nositeľov pravdy a predestinovaných interpretátorov morálky a slušnosti. Svoje názory si nenechávajú pre seba, ale vehementne sa snažia ovplyvňovať svoje okolie, a, samozrejme, svoj význam preceňujú. Ľudí, ktorých (hoc aj zdanlivo) o svojej pravde presvedčili, vydávajú za „väčšinu“ a spoliehajú sa na nezištnú pomoc rovnakých „falošných“ prorokov.

Dlhodobé prepojenie oboch spomenutých trendov môže mať na chápanie politiky ako verejnej služby negatívne dôsledky. Naša politická strana bude preto vždy dôsledne rešpektovať demokratické princípy garantujúce práva „väčšiny“, rovnako však bude starostlivo dbať na úroveň a kvalitu prejavov jednotlivcov, aby neboli zdrojom dezinformácií a negatívneho ovplyvňovania verejnej mienky.


Čo môže byť výsledkom prehnaného boja „za slušnosť“?

                Pojmy ako „slušnosť“, „boj za slušnosť“, „slušné Slovensko“ sa v ostatnom čase stali veľmi frekventovanými, vzdelanejší zlomyseľníci by mohli povedať, že priam inflačnými. Ak však budete hľadať odpoveď na to, čo to „slušnosť“ vlastne je, tak sa napr. na českej verzii Wikipedie dozviete, že slušnosť, tiež zdvorilosť, tiež správne či cnostné správanie sa (lat. decentia) je morálna kvalita určujúca mieru toho, čo je slušné. Takáto definícia je typickým príkladom tautológie („definície v kruhu“) - situácie, keď sa nejaký pojem definuje sám sebou. Boľševici na teóriách založených na takýchto reťazcoch príčin a následkov postavili jednu „vedeckú“ disciplínu - vedecký komunizmus. Príkladom tautologickej definície z oblasti ekonómie je určenie pojmu pridaná hodnota: Pridaná hodnota je hodnota, ktorá sa pridáva.

         Ironicky ladená Necyklopédia (opäť tautologicky) uvádza, že termín „slušní ľudia“, prípadne „ všetci slušní ľudia“ funguje na princípe reciprocity. Niekto je slušný, pretože to o ňom tvrdia iní slušní ľudia, z ktorých každý sa stáva slušným už tým, že ich niekto za takých považuje. Takto sa vytvorili skupiny ľudí, ktoré majú patent na slušnosť a nikto, kto má iný názor, sa slušným nemôže stať. Už samotný nesúhlas s niekým slušným je neslušný a nesúhlasiaceho na večné veky diskvalifikuje. 

         Z reakcií účastníkov pochodov a zhromaždení z posledných dní a týždňov vyplýva, že mnohí z nich sa dožadujú nie neurčitej „slušnosti“, ale toho, aby v ich každodennom živote konečne našli miesto podvedome chápané princípy morálky, tolerancie a ohľaduplnosti. Jeden z nich to lapidárne zhrnul do konštatovania, že ak by všetci dodržiavali „Desatoro“, boj za „slušnosť“ by bol bezpredmetný.

         Viacerým predstaviteľom tých, ktorí sa pasujú za reprezentantov „slušnosti“ by však okrem niekoľkých nebeských bytostí nedokázal asi vyhovieť nikto. Svätému Petrovi by určite zazlievali (a vytiahli by o tom aj kompromateriály), že trikrát zradil Krista, o apoštolovi Pavlovi by zasa zistili, že sa pod krycím menom Šavol zúčastnil kameňovania svätého Štefana. Ich požiadavkám pravdepodobne nevyhovie nikto – s výnimkou skupinky „slušných“, ktorí sú slušnými iba preto, že sa za takých sami vyhlasujú.

         Každý dospelý človek má vo svojom životopise niečo, za čo sa hanbí a o čom by nerád hovoril verejne. A výsledkom aktivít plamenných bojovníkov „za slušnosť“, ktorí na každom hľadajú iba to najhoršie (a ak nenájdu tak si vymyslia), však nakoniec môže byť nezáujem kohokoľvek angažovať sa vo verejnom priestore len preto, že nechce riskovať stret s nekonečným kádrovaním, osočovaním a účelovou diskreditáciou.

                                   Ivan Zuzula


Čudná kandidatúra?!


Foto zdroj: https://archiv.prezident.sk/gasparovic/indexef24.html?nahlad&news_id=19329

V politickom a mediálnom virvare posledných dní sa dostala do úzadia tlačová konferencia Imricha Béreša, na ktorej zverejnil svoj úmysel uchádzať sa o post hlavy štátu. Ako sám povedal, spoločníkov na nej mu mali pôvodne robiť aj dvaja členovia jeho petičného výboru: herec a bývalý politik Milan Kňažko a bývalý trnavský arcibiskup Róbert Bezák. V obidvoch prípadoch ide o ľudí, ktorí svoj kredit nemusia dokazovať a ktorých autorita je zjavná.

Pred kamerami sa v pondelok neobjavili - a potvrdil to aj nádejný prezidentský kandidát – kvôli medializovaným informáciám o údajnom rodinnom násilí, ktorého sa mal pred rokmi dopustiť.

Strana #Sieť už dlhodobo upozorňuje na krízu morálnych hodnôt, ktorá je podľa nás základom väčšiny súčasných spoločenských problémov, takže aj morálka budúcej hlavy štátu, hoc aj potenciálnej, by nemala byť akýmkoľvek spôsobom spochybniteľná. Ak pán Béreš berie svoju kandidatúru vážne, potom musí uznať, že štart jeho kampane nebol práve najšťastnejší. Ak v nej chce pokračovať, mal by jednoznačne presvedčiť verejnosť o svojej nevine – aj za cenu príslušných právnych krokov voči autorovi (autorom) kompromitujúcej informácie. Opačný alebo málo razantný postup z jeho strany bude v očiach mnohých zlyhaním a priznaním viny.

A netýka sa to iba jeho samotného. Tieň pochybnosti bude padať aj na tých, ktorí ho v jeho snahách o najvyšší post na Slovensku budú podporovať.


Zmena klímy a jej možné dôsledky



Uspokojovanie hmotných a duchovných potrieb spoločnosti postupne vedie ku konfliktu medzi aktuálnymi a perspektívnymi požiadavkami ľudského rozvoja. Civilizačný tlak poškodzuje to, čo je pre ľudskú existenciu nevyhnutné a čo dlhodobo jestvovalo ako samozrejmosť – zdravé životné prostredie. V druhej polovici dvadsiateho storočia sa v rozvinutých krajinách začína chápať, že environmentálne problémy si vyžadujú nové prístupy, formulujú sa nové koncepcie (morálne, politické a ekonomické) a inak sa začína chápať otázka právnej zodpovednosti za poškodzovanie životného prostredia.

Kým donedávna mali „problémy“ životného prostredia iba lokálny charakter a dalo sa s ním „vysporiadať“ v rámci jedného štátu, v druhej polovici dvadsiateho storočia vystupujú do popredia problémy, ktoré sú globálne, a nie je v silách jednotlivých krajín ich odstrániť. Jedným z takých problémov je aj zmena klímy a s ňou súvisiace globálne otepľovanie atmosféry.

Zmena klímy sa týka (bude týkať) takmer všetkých oblastí života spoločnosti. V poľnohospodárstve sa napríklad prejaví na výnosoch plodín, chove hospodárskych zvierat a na lokalizácii poľnohospodárskej výroby.V dôsledku extrémnych výkyvov počasia sa zvýširiziko neúrody. Dôsledky zmeny klímy neobídu ani pôdu – dôjde v nej ku zníženiu množstvaorganických látok predstavujúcich rozhodujúci faktor úrodnosti. Zväčší sa rozsah plôch, ktoré bude potrebné permanentne zavlažovať, takže stúpnu aj nároky na množstvo a kvalitu závlahovej vody. Aktuálna bude zmena rastového a produkčného potenciálu plodín, iné budú aktivity škodcov (vrátane inváznych).

V prípade lesov dôjde predovšetkým ku zmene ich zdravotného stavu a ku zmene ichproduktivity, zmenia sa aj pomery geografického rozšírenia niektorých druhov stromov.

V oblasti energetiky zmena klímy zmení súčasné rozloženie ponuky a dopytu (v zime budeme menej kúriť, v lete viac chladiť). Znížený výskyt zrážok a zvýšený výskyt horúčav negatívne ovplyvní chladiaci proces v tepelných elektrárňach.

Klimatická zmena sa dotkne aj cestovného ruchu. Na jednej strane sa zlepšia podmienky na letné turistické aktivity (kúpanie, horská turistika a pod.), na druhej strane dôjde ku zhoršovaniu podmienok zimných športov, viazaných na výskyt snehovej pokrývky, najmä v nižšie položených zimných strediskách.

Zmena poveternostných podmienok sa v nezanedbateľnej miere prejaví aj na zdraví ľudí, zvierat a rastlín. Zvýši sa počet úmrtí a chorôb spôsobených počasím. Zmena klímy spôsobí aj rozšírenie vážnych infekčných chorôb, resp. takých, ktoré sa u nás nikdy nevyskytovali.

Výrazné zmeny nastanú v kvalite a dostupnosti vodných zdrojov, čo ovplyvní aj celý rad súvisiacich odvetví. Zmení sa prietokový režim povrchových vôd (napr. pokles prietokov v južnej časti Slovenska), zhoršia sa podmienky na zásobovanie obyvateľstva, poľnohospodárstva a priemyslu vodou.

V sektore dopravy takmer niet oblastí, ktoré nie sú priamo spojené s prejavmi počasia. Železničnú, cestnú a leteckú dopravu budú predovšetkým ohrozovať extrémne javy počasia (vysoké a nízke teploty, intenzívne búrky, snehové kalamity).

Klimatická zmena je nielen environmentálnou výzvou, ale je aj sociálnou a ekonomickou hrozbou. Ľudstvo jej bude v priebehu najbližších desaťročí nevyhnutne čeliť. V prípade, že by sa Slovensko rozhodlo tento problém ignorovať, odborníci upozorňujú na možné negatívne dopady V prípade naplnenia najhoršieho možného scenára by však na Slovensku mohlo byť ohrozených takmer 300 tisíc pracovných miest a potenciálne dôjde k výpadku produkcie na úrovni viac ako 65 miliárd eur.


                                            Ivan Zuzula



Politika včera, dnes a zajtra

                                                                                                   Foto: pravda.sk

               Keďže politici sa spravidla riadia tým, čo zaujíma média, aj ich aktivity bývajú veľmi často ovplyvňované „záujmami verejnosti“. Kým žurnalistickému svetu vládli tlačené médiá, rozhodujúce boli informácie typu „včera“. Aj najväčšie senzácie v novinách boli zo včerajška, málokedy z dnešného predpoludnia. A platilo to všeobecne známe, že nič nie je také staré ako včerajšie noviny.

               Postupná náhrada printových médií médiami elektronickými priniesla zmenu a nielen žurnalisti musia byť „just in time“. Výsledkom je, že väčšinu z nás zaujíma iba dnešok a aktuálne senzácie a mnohí politici nevidia a ani nechcú vidieť za rámec aktuálneho volebného obdobia.

               Existuje však celý rad situácií s časovým horizontom „zajtra“ alebo až „pozajtra“. Ide zväčša o reálne problémy, ktoré sa nás však „bezprostredne“ netýkajú, zaujímať sa o ne budú možno naše deti a určite naši vnuci, čo však asi neuvidíme. Patria medzi ne takmer všetky environmentálne výzvy: znečisťovanie prostredia, produkcia odpadov, narušovanie biodiverzity etc., etc.

               Zaklínadlom ostatných rokov sa stala „zmena klímy“. O tom, že sa s klimatickým systémom na Zemi „čosi“ deje, nepochybujú odborníci, ani značná časť laickej verejnosti. O čom však pochybnosti existujú, je miera, s akou sa na tomto „čosi“ podieľajú aktivity ľudstva. Reakcie spoločnosti môžu byť rôzne. Je možné existenciu zmien klímy nepripúšťať a nerealizovať žiadne protiopatrenia - výsledkom bude (v tom lepšom prípade) profit z usporených prostriedkov, ktoré sa nevynaložili na riešenie neexistujúceho problému, no na druhej strane stojí hrozba celosvetovej katastrofy netušených rozmerov. Opačný variant (pripustiť existenciu zmeny klímy a aj nevyhnutnosti protiopatrení) predstavuje na jednej strane investície do skúmania a riešenia niečoho, čo nenastane, no nepôjde o zbytočne vyhodené peniaze – vedecký a technický prínos takéhoto postupu sa určite prejaví aj v iných oblastiach života spoločnosti. Na druhej strane v prípade reálnych klimatických problémov sa iba pripravená spoločnosť vyhne ich zhubným dôsledkom.

               Z toho, čo naznačujeme, vyplýva, že zodpovední politici, berú upozornenia vedcov vážne a takisto vážne sa zaoberajú tým, ako život spoločnosti, ktorú riadia, prispôsobia zmeneným podmienkam a okolnostiam. A tu sa natíska otázka – vie pani ministerka pôdohospodárstva, aké plodiny sa budú (dať) pestovať v Podunajskej nížine o štyridsať, päťdesiat rokov, vie pán minister životného prostredia, ako budú v tom istom čase vyzerať naše lesy, vie nám niekto povedať, ako to bude so zásobami pitnej vody a so závlahami. Budeme v bytoch vynakladať viac prostriedkov (a aj spotrebovanej energie) na kúrenie alebo na klimatizáciu? Vie pani ministerka zdravotníctva odpovedať na otázku, či a aké tropické choroby budú ohrozovať Slovensko?

               Chápem, že politikov (koaličných aj opozičných) najviac trápia problémy „dneška“. Myslím si však, že tí ktorí si vidia o kúsok ďalej od nosa by od nich mali požadovať, aby sa začali vážne zaoberať aj problémami „zajtrajška“. Ľahko sa nám totiž môže stať, že o pár desiatok rokov budeme vo vlastnej krajine vítať akýchkoľvek „spasiteľov“, len preto, že na „spásu“ sa nevieme pripraviť včas.        

 Ivan Zuzula


Nahá opica a prehrešky „tých druhých“



Zhruba pred päťdesiatimi rokmi vyšla dnes už kultová kniha britského zoológa Desmonda Morrisa Nahá opica (The Naked Ape). V tomto bestselleri sa autor zameral na tie aspekty ľudského života, ktoré majú svoj predobraz u rôznych druhov zvierat, a popísal spojitosti medzi človekom (nahou opicou) a zvieracou ríšou. 

            Kontroverzné predstavy autora o tom, že živočíšny druh homo sapiens (človek rozumný) je v podstate iba jedným z viac ako sto známych druhov opíc, vzbudili vlnu odporu. V jednom však autorovi musíme dať za pravdu. Súčasný vzdelaný a kultivovaný človek sa od svojho primitívneho a barbarského predka odlišuje iba veľmi tenkou škrupinkou civilizačného nánosu. Ten však môže veľmi ľahko popraskať a opadať a stojí pred nami „nahá opica“.

            Civilizačný náter človeka sa obzvlášť ľahko zotrie v dave, nemusia nás o tom poúčať vedci, stačí ísť na bežný futbalový zápas a pozorovať vyčíňanie niektorých „ľudí rozumných“. Nebezpečná je tiež erózia ochrannej civilizačnej vrstvy „poukazovaním“ na skutočné alebo domnelé krivdy, ktoré páchajú „tí druhí“. „Poukazovanie“ – bez konštruktívnych návrhov riešenia problémov - sa prioritne zameriava na prvú signálnu sústavu davu a jej cieľom je vyvolávať pocit ohrozenia a strachu, podnecovať závisť, pocity ukrivdenosti a menejcennosti a potencovať potrebu okamžitej radikálnej reakcie. Z americkej angličtiny sme pre extrémny prípad takéhoto typu správania sa prebrali pojem „sudca lynč“.

            Súčasnú morálnu krízu slovenskej spoločnosti jednoduché a radikálne riešenia nezažehnajú. Ide o dlhodobý proces tolerovania neslušnosti a nemorálnosti, spravidla nie o proces trvalého a viditeľného porušovania právnych noriem, hoci aj toho sme neraz svedkami. Ide o proces obdivu „celebrít“, ktoré sú však iba výtvorom mediálnych manipulácii, často bez akéhokoľvek morálneho, vedomostného alebo tvorivého podkladu. Kult hviezd a hviezdičiek, ktoré majú pocit, že sa samé vypestovali v kvetináči, a už iba to je hodné všeobecného uznania, deformujú názory spoločnosti na vzdelanie, kultúru a morálku. Nie je ničím mimoriadnym, ak majster opravujúci vám práčku alebo chladničku dve hodiny nadáva na takých a onakých zlodejov a klamárov, ktorí rozkradli, čo sa dalo, a nakoniec sa spýta: „A bez bločku by to nešlo, šéfko?“

            Politika a jej svet nie je izolovaným ostrovom, ktorého sa všeobecná devalvácia morálnych hodnôt netýka. Sú iba odrazom toho, čo je možné a prípustné v celom spektre života spoločnosti. Poukazovanie na jednotlivé prehrešky hoc aj všetkých súčasných politikov bude neúčinné, ak si neuvedomíme, že politika a správanie sa každého z nás sú spojené nádoby a že na politikov môžeme mať len také nároky a požiadavky, aké uplatňujeme na seba.  


 Ivan Zuzula

https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-1/p80x80/21430251_949278498569833_1123047034766658866_n.png?oh=90e8fc8a3059bf440df18ef9cde4f113&oe=5B43BF5A

November neskončil, November pokračuje


V dobách reálneho socializmu všetci študenti vysokých škôl povinne v štvrtom ročníku absolvovali prednášky a cvičenia z predmetu vedecký komunizmus. Aktuálna bola otázka, či tento predmet vymysleli vedci alebo komunisti, odpoveď – vedci určite nie, tí by si to napred vyskúšali na zvieratách. Experimenty na ľuďoch, skúšanie toho, čo „obyčajní“ ľudia vydržia – to bolo a je doménou samovládcov, diktátorov a režimov, ktorých predstavitelia podľahnú pocitu, že nad nich už nikoho niet.

V novembri 1989 sme boli svedkami toho, ako sa nielen u nás masy vzbúrili proti nadiktovanému chápaniu dobra a snažili sa oslobodiť od tých, ktorí najlepšie vedeli, čo je pre „pracujúci ľud“ najlepšie. Otázkou však je, nakoľko sa tento zámer podaril a nakoľko boli úmysly niektorých z tých, čo stáli v zákulisí, počestné. Základným mottom socialistickej ideológie bolo, že všetci sme si v právach a v povinnostiach rovní. Faktom však je, že kým „rovní“ štrngali na námestiach kľúčmi, tí „rovnejší“ štrngali peniazmi a hľadeli, ako pre seba uchmatnúť čo najviac. Najväčší profit z Novembra mali totiž tí, ktorí v pravý čas mali k dispozícii informácie alebo peniaze, najlepšie jedno aj druhé spolu. Najlepšie informácie mali, prirodzene, mocipáni a ich poskokovia v rôznych vedecko-komunistických ústavoch, peniaze zasa tí, ktorí neboli celkom utisnutí iba na mesačnú mzdu. Boli to všelijaké kreatúry pololegálnej a nelegálnej ekonomiky – veksláci, dámy z polosveta, „vychytení“ fuškári, podvodníčkovia a podvodníci v obchodoch a v službách.

November nás všetkých postavil pred voľbu „oni“ a „my“. „Oni“ to boli bližšie nešpecifikovaní papaláši, akýsi „komunisti“, pomyselný zdroj všeobecnej nespokojnosti a fiktívna príčina všetkého zla. Spravidla to nebol nikto konkrétny, nikoho otec, brat, či manžel, neboli to ani tí výborní súdruhovia od nás z továrne, ktorí okrem platenia členského z toho, že sú straníci, vôbec nič nemajú. Napriek tomu, že komunistický režim sme vyhlásili za zločinecký, nikto zaň  a za jeho skutky potrestaný nebol, komunistická strana je dodnes legálna, eštébáci sa tešia z výsluhových dôchodkov a ich obete, nemajúce v socialistickej ére najmenšiu šancu uplatniť sa, živoria z penzií, ktoré im vyšli z toho, čo smeli zarobiť.

„My“ – to boli všetci ostatní, heterogénna skupina, dnes, ani nie po tridsiatich rokoch, zgrupovaná v desiatkach politických strán so stovkami protichodných názorov. Verejnosť proti násiliu – prvé významnejšie občianske zoskupenie po Novembri – otvorila doširoka svoju náruč a dala šancu všetkým – od amatérskych „nepolitikov“ vo svetroch, ktorí chceli kontrolovať „profesionálnych“ politikov, až po mečiarovskú neoboľševickú platformu Za demokratické Slovensko, neskoršie HZDS.

Je len pochopiteľné, že hlavnými hrdinami protiboľševického vzplanutia v novembri 1989 boli mladí ľudia, ľudia s ohľadom na svoj vek nezaťažení minulosťou, s vrodeným zápalom pre spravodlivosť a s odhodlaním bojovať za ňu.

Vývoj po novembri 1989 ukázal, že „vedeckí komunisti“ neodišli do histórie, pretransformovali sa neustále na nás skúšajú svoje metódy. Prispôsobili sa, sú prívržencami voľného trhu, paneuropanstva, rovnosti. Len stále akosi mlčky predpokladajú, že všetci na Slovensku sú si rovní, len oni sú opäť akýsi „rovnejší“, že si vďaka „vlastnej hlave“ zaslúžia mať viac práv, väčšiu slobodu, viac príležitostí. A mladí ľudia na uliciach sa opäť dožadujú odpolitizovania verejného života, nezávislej justície, neskorumpovaných politikov, funkčnej polície, odstránenia straníckych preukazov ako základných kvalifikačných predpokladov pre „našich ľudí“ a tak ďalej a tak ďalej. Nepripomína nám to niečo? November neskončil a na našu škodu si aj takmer po tridsiatich rokoch musíme uvedomiť, že nielen pravda a láska, ale aj slušnosť a spravodlivosť musia zvíťaziť.   

Ivan Zuzula

https://blog.postoj.sk/32219/november-neskoncil-november-pokracuje

https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-1/p80x80/21430251_949278498569833_1123047034766658866_n.png?oh=90e8fc8a3059bf440df18ef9cde4f113&oe=5B43BF5A

Volanie po slušnosti a kríza morálky

Volanie po slušnosti spájajú organizátori a účastníci mítingov s viacerými požiadavkami. V ich splnení vidia jedinú možnosť, ako pretrhnúť nitky spájajúce súčasnú politiku s nekalým biznisom, korupciou a bezprávím. Nikoho neprekvapuje, že prevažujúca väčšina demonštrujúcich sú mladí ľudia. Mladí ľudia, bez „skúseností“, cynizmu a apatie tých skôr narodených si nedávajú servítky pred ústa a pomenúvajú realitu, ktorá ich obklopuje, pravými menami. A z ich názorov ostáva zhrozená nielen vládna moc, ale často aj tí, ktorí si myslia, že by súčasných mocipánov dokázali úspešne nahradiť.

Súčasná politická kríza je, ako strana #Sieť už viackrát zdôraznila, predovšetkým krízou hodnôt, je prioritne krízou morálnou. Prepojenia medzi politickými stranami a „biznisom“ charakterizujú celé obdobie po roku 1989 – bez ohľadu na jednotlivé časti politického spektra. „Oligarchovia“ v dnešnom význame tohto slova od roku 1948 do deväťdesiatych rokov minulého storočia neexistovali. Mali sme komunistických papalášov, ktorí sa museli tváriť, že žijú z mesačného platu, a nemohli ani len snívať o miliardovom majetku, o privatizácii, o vlastníctve tovární, lesov, veľkostatkov, zámkov či jácht. Mečiar a jeho HZDS vytvorili vrstvu „poctivých privatizérov“, liberálni nasledovníci „za babku“ rozpredali kľúčový majetok do cudziny. Eurofondy otvorili „netušené“ možnosti pre Smer a jeho protežantov. Ťažko uveriteľná je predstava, že väčšina z dnešných milionárskych „celebrít“ (bez ohľadu na ich súčasné politické preferencie) rozbila v roku 1989 rodinné prasiatko s úsporami a objaviac v sebe vrodený podnikateľský talent na základe teórií o neviditeľných rukách trhu „vlastnou hlavou“ zbohatla.

Taktika prispôsobovania sa, prikrčenosti a neodporovania zlu nie je v našich končinách ničím novým. A novinkou nie je ani hľadanie ciest „ako si pomôcť“. Od arizácie za Slovenského štátu (pre vyvolených „správnych Slovákov“), cez výhody socialistického „vlastníctva ľudu“ (pre vyvolených členov jedinej štátostrany) po vyvolených „mečiarovcov  – privatizérov“ a ficovsky vyvolených „našich ľudí“ vedie tá istá cestička – cestička egoizmu a snahy za každú cenu byť medzi „vyvolenými“. Nie je veľký rozdiel medzi orodovníckymi procesiami rodákov z východného Slovenska „za Vasiľom“ na ústredný výbor do Prahy a objavom mimoriadnych schopností Komjatičanov u ministra Jahnátka. Dosť pravdy je v starom aforistickom konštatovaní, že v každej „dobrej“ rodine na Slovensku sa patrilo mať svojho „gardistu“ a aj svojho „boľševika“.

Mladí ľudia, ktorí si takéto peripetie vďaka svojmu veku, prirodzene, nemôžu pamätať a poznajú ich len sprostredkovane, sú z pomerov u nás znechutení. Vidia parlament, ktorého zloženie nezodpovedá názoru voličov. Vidia, že aj ich vôľa, vyjadrená vo voľbách, je dosť často iba prostriedkom na to, aby sa uspokojili osobné ambície egoistických jednotlivcov, ktorí sa môžu riadiť iba „vlastným svedomím“ a kašľať na legálne vyjadrenú mienku verejnosti. Vidia, že dlhodobo nespokojným poľnohospodárom a okrádaným vlastníkom pôdy ministerka ponúkne „aplikáciu“, pomocou ktorej môžu nanovo posielať svoje pripomienky a sťažnosti. Kam? Vidia, že paragraf je u nás akýsi pokrútenejší, no stále tu máme „rovných“ a „rovnejších“. Vidia, že medzi „svojimi“ sa ani to najväčšie svinstvo vlastne nestane.

Mladícka radikálnosť a revolučnosť sa však (ako ukazuje história) dá aj zneužiť. V päťdesiatych rokoch minulého storočia boľševikmi zmanipulovaní aktivisti v modrých zväzáckych košeliach zavádzali komunistické móresy v „svätom“ presvedčení, že budujú žiarivé zajtrajšky. A keď dospeli, pokúšali sa v roku 1968 – neúspešne – o reparát vlastných skutkov. Mládežníci zo sedemdesiatych rokov, ktorí v časoch husákovskej normalizácie nahrádzali tých predchádzajúcich, koncom osemdesiatych rokov zistili, že boľševický kabát je pre ich osobný rozlet priúzky, a v roku 1989 s pomocou ďalšej mladej generácie zvrhli komunistický režim. Isteže, takáto interpretácia je veľmi zjednodušená, jej cieľom však nie je verne podať historické fakty, ale poukázať na to, že nadšenie a zápal môžu viesť aj k neželaným dôsledkom.

Zdá sa, že strany súčasnej vládnej koalície podcenili, ako hlboko sú medzi ľuďmi zakorenené skepsa a odpor k štýlu ich vládnutia. Zmeny v zložení vlády a personálne výmeny na policajných postoch zrejme stačiť nebudú. Úspešné pravdepodobne nebudú ani iné pokusy o rýchle a radikálne riešenie hlbokých rozporov v našej spoločnosti, ako si myslia niektorí predstavitelia súčasnej opozície. Zdá sa, že nastal čas na hľadanie východísk z morálnej krízy, do ktorej sa Slovensko za ostatných niekoľko desaťročí dostalo. A to je práca, na ktorej výsledky nie je možné nazerať prizmou jedného, dvoch volebných období.

Ivan Zuzula

https://glob.zoznam.sk/komentar-ivana-zuzulu-volanie-po-slusnosti-a-kriza-moralky/

https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-1/p80x80/21430251_949278498569833_1123047034766658866_n.png?oh=90e8fc8a3059bf440df18ef9cde4f113&oe=5B43BF5A

Začnime diskusiu o zdrojoch korupcie v slovenskej politike


Zjatrená situácia na našej politickej scéne prináša so sebou nové (staronové) problémy a otvára priestor diskutovať o nich. Jednou z „trvaliek“, o ktorých sa debatuje je aj večná téma „korupcie“ a čo s ňou. V tejto súvislosti si však musíme uvedomiť, že korupcia nie je iba balík bankoviek „vhodne“ presunutý z jedného vrecka do druhého, či protiprávne poskytnuté (získané) výhody.

V posledných rokoch sa v slovenskej politike aktivizovalo viacero osôb a osobností, ktoré pochopili angažovanie sa v politike ako logické vyústenie svojich podnikateľských aktivít, ako výsledok „píár“ rozhodnutí. Ide o argumentáciu typu - mám už všetko, založím alebo kúpim si politickú stranu, už som dosiahol veľa, ešte budem celebritou a pod. Angažovanosť v politike by však mala byť výsledkom „verejnej“ požiadavky a nie iba výsledkom marketingových rozhodnutí. Bojovníci proti korupcii by sa teda mali snažiť o to, aby sa sprísnili kritéria na založenie a registráciu politických strán, resp. kritériá na výkon štátnych a verejných funkcií.

Pri voľbách do VÚC a pri komunálnych voľbách bývame veľmi často konfrontovaní s prečudesnými koalíciami. Myslím si, že členovia konkrétnych politických strán by mali byť vyznávačmi a nositeľmi istého názoru, ktorý nie je (a ani nemôže byť) kompatibilný s názormi ktorejkoľvek inej politickej strany, alebo sú zo zištných dôvodov ochotní spojiť sa s kýmkoľvek. Krížom – krážom koalície navodzujú dojem účelových spojenectiev s cieľom uspokojiť osobné ambície a ciele. Riešením by bolo, aby sa aj v prípade volieb do VÚC a v prípade komunálnych volieb, podobne ako v parlamentných voľbách, sprísnili požiadavky na pozitívny volebný výsledok koalícií.

Priestor na „parlamentnú“ matematiku poskytuje v prípade volieb do NR SR aj reálny prepad hlasov politických strán (a teda aj názorov ich voličov), ktoré neprekročili hranicu 5 % voličských hlasov. Strany, ktoré túto hranicu prekročili, majú nakoniec (nezaslúžene) väčšie zastúpenie v parlamente. Riešenie: určiť hranicu na vstup do parlamentu na úrovni podielu voličských hlasov pripadajúcich na jeden mandát (100 %/150 = 0,67 %).

Mečiarovskou anomáliou v našom volebnom systéme a priestorom na presadzovanie osobných záujmov je v prípade volieb do NR SR fakt, že Slovensko je jedným volebným obvodom. Pri zostavovaní kandidátskych listín je v takomto prípade spravidla rozhodujúci názor centrál politických strán (resp. ich konkrétnych predstaviteľov), čo poskytuje priestor na netransparentné a subjektívne rozhodovanie. Riešenie: viacero volebných obvodov, aspoň tri (západ, stred, východ Slovenska), možno aj osem – štruktúra krajov SR.

Priestor na korupčné správanie sa otvára aj (podľa zákonov prípustná) možnosť voľného prestupu poslancov z jednej strany do druhej bez nutnosti vzdať sa mandátu. Ide o pregnantný prípad nerešpektovania vôle voličov a o umožňovanie zákulisných machinácii. Jedno z možných riešení vidíme v tom, aby voliči v konkrétnom obvode mali možnosť odvolať poslanca, ktorý porušil podmienky, za ktorých vstupoval do parlamentu. Ďalšou z možností je právne zakotvenie povinnosti poslanca vzdať sa mandátu v prípade odchodu zo strany, na kandidátke ktorej mandát získal.

Ivan Zuzula

https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-1/p80x80/21430251_949278498569833_1123047034766658866_n.png?oh=90e8fc8a3059bf440df18ef9cde4f113&oe=5B43BF5A


Znovuzrodenie parlamentnej "sedemdesiatšesťky"


https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-1/p80x80/21430251_949278498569833_1123047034766658866_n.png?oh=90e8fc8a3059bf440df18ef9cde4f113&oe=5B43BF5A


List prezidentovi


Po výzve prezidenta rokovať o aktuálnej situácii s demokratickými stranami, ktoré boli v parlamentných voľbách zvolené do parlamentu, sme sa dňa 6. marca obrátili na Kanceláriu prezidenta SR listom:


Vážený pán prezident,

vo Vašom stanovisku k súčasnej politickej situácií na Slovensku a v návrhoch na jej riešenie ste spomenuli Vašu pripravenosť stretnúť sa s predstaviteľmi parlamentných strán. V tejto súvislosti mi dovoľte obrátiť sa na Vás s otázkou, ktoré strany považujete za „parlamentné“. Chápem, že nejde o termín, ktorý by mal oporu v našom právnom poriadku, ide skôr o výraz zo žurnalistického slovníka. Napriek tomu sa domnievam, že „parlamentnou“ môže stať iba tá strana, ktorá vo voľbách osloví viac ako päť percent voličov a získa tak právo na priame personálne zastúpenie v zákonodarnom zbore. Byť „parlamentnou“ stranou znamená mať možnosť podieľať sa aktívne na dianí v spoločnosti. Na základe výsledkov ostatných volieb sa takýmito stalo niekoľko strán, medzi nimi aj strana #Sieť, a tento stav môže podľa mňa zmeniť iba vôľa voličov, vyjadrená v regulárnych voľbách, inak ide o hrubé skresľovanie volebných výsledkov.

Strana #Sieť si je vedomá svojho podielu na vzniku súčasnej vládnej koalície. Na jej sneme, ktorý sa konal 8. 9. 2017 v Bratislave, si tí členovia strany, ktorí sa nestotožnili s postojmi jej bývalých predstaviteľov a zároveň stranu neopustili, zvolili nové stranícke orgány a vytýčili nové programové priority.

 Vážený pán prezident, dovoľte mi obrátiť sa na Vás s otázkou, či by Vám aj názory našej strany nedokázali pomôcť pri hľadaní východísk zo vzniknutej vnútropolitickej situácie.

S úctou

 Ivan Zuzula,
 predseda strany #Sieť


https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-1/p80x80/21430251_949278498569833_1123047034766658866_n.png?oh=90e8fc8a3059bf440df18ef9cde4f113&oe=5B43BF5A


Vyjadrenie predsedu strany #SIEŤ k aktuálnej situácii

Prezident hovorí o kríze dôvery verejnosti vo vládny systém a tá sa nedá riešiť, ako si myslí pán premiér, dohodou koaličných strán. Základnou príčinou takejto nedôvery je vládnutie R. Fica - či už samotného alebo v rôznych koalíciách - a diskusie s B. Bugárom a A. Dankom k jej zmenšeniu už neprispejú.


Súhlasím s pánom prezidentom, že dôvody vraždy dvoch mladých ľudí stále nie sú známe, a môžu byť rôzne. Násilná smrť novinára a jeho partnerky však rozvírili stojaté vody nášho politického rybníka a z dna na povrch vyniesli niečo, o čom si títo páni mysleli, že sa nad tým naveky zavrela voda a že to pred verejnosťou navždy ostane utajené. Tento kal však žiadne koaličné dohody a rozhovory nevyčistia. A nie je v silách strán Smer, SNS a Most-Híd dokázať to za dva roky, ktoré do parlamentných volieb ostávajú. Prišiel čas „poďakovať“ sa im za snahy a za „zásluhy“ a dať najprv hlave štátu priestor na upokojenie situácie a následne voličom na nové usporiadanie pomerov na politickej scéne.

Ivan Zuzula


https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-1/p80x80/21430251_949278498569833_1123047034766658866_n.png?oh=90e8fc8a3059bf440df18ef9cde4f113&oe=5B43BF5A


Dublin IV zmení podobu EÚ

NAČO JE TOĽKO POLITICKÝCH STRÁN, KEĎ SĽUBUJÚ TO ISTÉ

Na Slovensku sa úspech neodpúšťa

Je náš štát funkčný

Otvorený list Andrejovi Dankovi

Dokedy bude premiér mlčať o prijímaní imigrantov


CRYPTOCURRENCIES, BLOCKCHAIN AND REGULATION