Názory a komentáre

Názory a komentáre


Odchádzanie

Aktuálne peripetie okolo ohláseného vzdania sa A. Merkelovej vedúcej funkcie v CDU, no zotrvania v nemeckom kancelárskom kresle do r. 2021 ukazujú na problémy „odchádzania“ súčasnej garnitúry európskych politikov. Ale prečo chodiť až do Nemecka? Niekoľkonásobných premiérov, ktorí nie a nie odísť zo scény, prípadne prekvapivo rýchle ju opustiť,  sme mali a máme aj u nás.

Medzi vytrvalcov bezpochyby možno zaradiť Vladimíra Mečiara, ktorý viackrát odišiel „za medveďmi“, no vždy sa nechal presvedčiť a vrátil sa. A vrátil sa aj vtedy, keď spolu s R. Ficom a s J. Slotom tvorili neslávny vládny triumvirát s tankami na Budapešť, s nástenkovými tendrami, s vykšeftovanými emisnými limitmi, či s inými aférami. A nedbal by, ak by ho o to požiadali, vládnuť aj dnes.

Pomerne prekvapivý odchod z politickej scény predviedol v roku 2010 premiér a predseda vtedy najsilnejšej strany SDKÚ M. Dzurinda, ktorý sa tesne pred voľbami prekvapivo vzdal funkcie volebného lídra a prenechal ju (a aj predsednícku funkciu v SDKÚ a aj neskorší premiérsky post) I na vete Radičovej. Ktovie, čo ho viedlo k takémuto kroku, ani tunel Branisko, ani Gorila, ani platinové sitká to asi neboli. Po voľbách si vysokú politiku ešte vyskúšal ako minister zahraničných vecí.

Opačne ako A. Merkelová to spravil donedávna zdanlivo neotrasiteľný suverén slovenskej politickej scény R. Fico. Po tohtoročných februárových a marcových protestoch, ktoré podmienila vražda novinára J. Kuciaka, prestal byť predsedom vlády, no na čele najsilnejšej koaličnej strany Smer predbežne ostal.

Tak ako v Nemecku málokto verí, že kancelárka bez podpory materskej strany vydrží vo vládnej  funkcii do roku 2021, takisto na Slovensku nikto neverí, že predseda Smeru Fico dlho vydrží v politickom závetrí - bez pocitu reálnej výkonnej moci. Určite nielen v CDU, ale aj v ostatných nemeckých politických stranách sa prezieraví politici zaujímajú o to, kto príde po Mutti Merkelovej na čelo strany (a vlády?), a určite aj v Smere viacerí spriadajú plány, kam s predsedom.  A my ostatní by sme sa mali starať o to, aby problém nástupníctva A. Merkelovej netraumatizoval celú EÚ a aby sa zaradenie R. Fica týkalo naozaj iba Smeru a nie celého Slovenska.    

Ivan Zuzula


Dvojitá oslava

Tak sme v Čechách a na Slovensku (v bývalom Československu alebo Česko – Slovensku) oslávili storočnicu vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Potichu neberieme do úvahy Rusínov, Nemcov a Maďarov, ktorých vôbec nebolo málo, no tí boli iba akýmsi trpeným dedičstvom rozpadnutej c. & k. monarchie a neboli á priori (často vlastnou vinou) považovaní za lojálnych. Napokon, aby sa zakryl fakt, že Nemcov bolo v novej republike viac ako Slovákov, musela sa prijať idea jednotného československého (štátotvorného) národa, ktorej dôsledky sa naplno prejavili o dvadsať rokov neskôr.

Mená Masaryk, Štefánik, Beneš, Hodža a pod. boli v dobách boľševickej diktatúry v ČSSR tabu a aj 28. október sa oslavoval ako deň znárodnenia. Ešteže Beneš podpísal v roku 1945 znárodňovacie dekréty práve v tento deň!

Oslavovalo sa dvakrát: 28. októbra v Prahe a 30. októbra v Martine. Dvojitá oslava však zodpovedá historickým reáliám. 28. októbra bola síce v Prahe vyhlásený samostatný štát Čechov a Slovákov, no na Slovensku, ktoré bolo stále Horným Uhorskom, o tom pravdepodobne málokto vedel. O národnom osamostatnení sa uvažoval málokto - iba neveľká skupina inteligentov. Takmer všetkých národovcov sústreďovala Slovenská národná strana (nemýliť si s dnešnou SNS!). Jej predseda Matúš Dula ešte pred vznikom ČSR - 24. októbra 1918 - zvolal výzvami v novinách a osobnými listami schôdzku do Turčianskeho Svätého Martina, pričom vstupenkou na ňu malo byť iba národné zmýšľanie. Stretnutie teda nebolo žiadnym zhromaždením volených zástupcov, prísť mohol každý, kto sa cítil Slovákom. Maďarským úradom Dula ohlásil schôdzu výboru SNS.

Pozvaní sa zišli 30. októbra, Dula ich oslovil zhruba tridsať, prišlo ich takmer dvesto. Ako vieme, výsledkom stretnutia bolo ustanovenie dvadsaťčlennej Národnej rady, v ktorej boli zastúpené všetky vtedajšie významné politické smery: národný, sociálno-demokratický a katolícky. Prijatá bola tiež deklarácia, známa neskoršie ako Martinská. Jej hlavným prínosom bolo prihlásenie sa k česko–slovenskej jednote. Príslušnosť k československému štátu sa v deklarácii nespomína, predovšetkým preto, že o jeho vzniku sa v Martine vtedy ešte nevedelo.

Zhromaždenie však prijalo deklaráciu v inom znení, než v akom bola neskôr uverejnená. Príčinou toho bolo, že 30. októbra večer pricestoval do Martina Milan Hodža, ktorý bol predtým v Prahe na svadbe svojej dcéry, s najnovšími správami. V súvislosti s tým bola z prijatého textu deklarácie vypustená požiadavka, aby na Parížskej mierovej konferencii mali Slováci vlastnú delegáciu, reprezentovať ich mala delegácia československá. O dvadsať rokov neskôr „autonomisti“ tvrdili, že Martinská deklarácia bola čechoslovakistami a luteránmi „hanebne sfalšovaná“.

Hoci Slováci o udalostiach v Prahe nevedeli, dobre o nich vedela uhorská vláda, a vyslala do Martina dve výpravy, ktorých rozdielnosť svedčí o tom, ako vrchnosť kolísala medzi „cukrom“ a „bičom“. Odvelila tam dve roty vojska a za vojskom vyslala skupinu budapeštianskych feministiek, ktoré sa mali spriateliť so slovenskými ženami a ich prostredníctvom pôsobiť na mužov. Vojaci nezasiahli a dámy z Pešti vykladali, že v Uhorsku sa odteraz všetko zmení a Slováci že dostanú autonómiu.

Počas osláv storočnice republiky bol veľakrát citovaný „tatíček“ Masaryk, mimoriadne frekventované boli dva jeho výroky: „Nebáť sa a nekradnúť“ a „Demokraciu by sme mali, len demokrati  nám chýbajú“. Príliš často však odznievali z úst tých, ktorí by nedbali riadiť sa ich miernou parafrázou: „Nebáť sa kradnúť“ a „Demokratov by bolo, len skutočnej demokracie sa nám nedostáva“.

Do pozornosti všetkých, ktorí sa angažujú vo verejnej službe, by som rád uviedol iný morálny apel prezidenta Masaryka, prednesený v roku 1928 v Národnom zhromaždení pri príležitosti osláv 10. výročia vzniku ČSR: „Bez všeobecného uznania mravných základov štátu a politiky nemožno spravovať žiadny štát. Štát a zákon čerpajú svoju autoritu z všeobecného uznania mravných zásad a z všeobecného súhlasu občanov v hlavných názoroch na život a na svet. Nesprávne je robiť rozdiely medzi mravnosťou mravnosťou veľkou a mravnosťou malou. ... Vec sa má v skutočnosti tak, že človek, ktorý klame a podvádza v politickom živote, klame a podvádza tiež v živote súkromnom a naopak.“ Dôležité je to „a naopak“. Medzi dodržiavaním morálnych zásad v súkromnom živote verejných činiteľov a dodržiavaním pravidiel morálky a slušnosti v politike musí platiť rovnosť  a pre politikov nesmie platiť žiadne „skutok sa nestal“.

Konštatuje to aj Masaryk, ktorý citovaný výrok končí vetou: „Len človek slušný bude slušný vždy a vo všetkom.“       

Ivan Zuzula


Nebezpečenstvo nadšených úvah o prijímaní sýrskych sirôt

Otázka prijímania sirôt zo Sýrie ukázala najväčší problém slovenskej politickej scény – bezhodnotovosť, oportunizmus a výlučnú orientáciu na nálady verejnej mienky. Dlhodobo je terčom posmeškov za tento prístup najmä politika Smeru, ktorá sa vraj robí iba podľa prieskumov verejnej mienky. Ostatné strany na tom však nie sú oveľa lepšie. Formovanie politických postojov podľa verejnej mienky je z hľadiska úspechov politických strán síce pochopiteľné, no voči krajine je nezodpovedné a nebezpečné.  

Kým v roku 2015 takmer všetci politici tvrdili, že sú proti prijímaniu imigrantov, dnes sa reakcie rôznia. Vysvetlením sú práve názory verejnosti. V krajine, kde si televízie urobili  zlatú baňu z relácie o ľudských tragédiách, predsa nemôže politik povedať, že nepomôže sýrskym sirotám. Veď by pred voličmi vyzeral ako sociálny netvor. A to samozrejme nikto nechce. Teda chce to len pár politikov, ktorí zistili, že ich voličom to prekážať nebude.

Problém imigrácie vníma SKS ako mimoriadnu hrozbu bezpečnosti nie len preto, že ide o ilegálny jav, ale najmä kvôli tomu, že ide o imigráciu masovú. Masové prijímanie imigrantov z iného kultúrneho prostredia a ich integrácia do spoločnosti nie je zvládnuteľná. To nie je otázka politických rozhodnutí, ale fakt. Práve z dôvodu, že sme vôbec pripustili masovú migráciu, musíme sa dnes (okrem iného) čeliť aj zlej situácii v utečeneckých táboroch na území EÚ.

Všetci politici, ktorí dnes pri pomyslení na osirelé deti dojemne otvárajú náruč, dokázali jednak svoj oportunizmus spred parlamentných volieb a na druhej strany nízku mieru informovanosti o problematike. Ako je to teda s deťmi či sirotami v moslimských krajinách?

Zodpovednosť za dieťa a súcit s ním sú v moslimských rodinách dôležité z náboženských dôvodov. Starostlivosť o dieťa nie je len otázkou základnej rodiny. O potomkov sa starajú okrem matky aj svokra, otcove sestry a manželky otcových bratov. V zásade je starostlivosť o deti predmetom spoločenského záujmu. Všade, kde sú prítomní členovia rodiny alebo blízki, sú títo zodpovední za deti a starostlivosť berú ako svoju povinnosť.  Môžete si povedať, že prípad sýrskych sirôt je odlišný, pretože zrejme ide o deti, ktoré nemajú rodičov, ani iných členov rodiny. Lenže islam myslí aj na takúto – aj keď menej pravdepodobnú -  situáciu. Ak nie sú prítomní, alebo dokonca vôbec neexistujú žiadni blízki dieťaťa, potom sa starostlivosť o osirelé dieťa stáva záležitosťou komunity - celého moslimského spoločenstva. A tu sa dostávame k jadru veci.

Ideme si vyrobiť problém vytrhnutím detí z moslimského prostredia, v ktorom majú podľa Koránu žiť, alebo im takéto prostredie vytvoríme na Slovensku? Je naozaj problém sýrskych sirôt len problémom osirelých detí, alebo nezvládnutej masovej migrácie, ktorú sa EÚ snaží riešiť „zásterkou, že veď ide o siroty“. Dnes ide o siroty, zajtra sa dozvieme, že sú to vlastne deti bez sprievodu a nie siroty, potom prídu na rad osamelé matky, tehotné ženy, starí ľudia a ani sa nenazdáme a masa imigrantov bude rozdistribuovaná po Európe bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú v platnosti nejaké kvóty.

Salámová metóda málokedy prináša úžitok, jej podstatou je totiž zakryť celkový zámer rozdrobením na bezvýznamnosti. Ide o ďalšie zľahčovanie, podobné prijímaniu rôznych deklarácii a dohovorov, ktoré urobia z ilegálnej imigrácie jednoducho  legálnu (aby sa kritikom zavreli ústa). Problémom však nie je len ilegálnosť, ale masovosť a nekontrolovanosť tohto javu. Snaha prerozdeľovať imigrantov apelom na tragické osudy sirôt len potvrdzuje, že Európa imigráciu stále pod kontrolou nemá.


Kam s odpadom?

Medializované kauzy skládok komunálneho odpadu predstavujú len časť závažného, a čo je horšie, aj politikmi zanedbávaného problému. Odpadové hospodárstvo Slovenska je časovanou bombou, pretože komunálny odpad sa na Slovensku stále zneškodňuje najmä prostredníctvom skládok odpadov. Vo vyspelých štátoch EÚ podiel takto zneškodňovaného odpadu klesá a v priebehu najbližších 15 – 20 rokov by mal byť celkom vylúčený. Napríklad v  Nemecku je skládkovanie zakázané už od roku 2006.

Skládkovanie odpadov so sebou nesie mnohé negatívne dôsledky (vyplavovanie živín, ťažkých kovov a iných toxických látok, emisie skleníkových plynov, zvýšený transport ťažkými nákladnými vozidlami, zápach a pod.). Ak sú však skládky odpadov dobre zabezpečené, nemusí na nich dochádzať ku znečisťovaniu povrchových alebo podzemných vôd a rovnako sa dajú obmedziť emisie skleníkových plynov (predovšetkým metánu). 

          Problém slovenských skládok komunálneho odpadu sa rozhodne nedá zúžiť len na medializované prípady. Ministrovi zahraničných vecí SR bola 27. apríla 2017 prostredníctvom stáleho zastúpenia Slovenskej republiky pri Európskej únii doručená výzva týkajúca sa porušovania smernice Rady 1991/31/ES z 26. apríla 1999 o skládkach odpadov. Text dokumentu je pomerne rozsiahly (cca 17 strán) a nebudem sa ním podrobnejšie zaoberať. Pre Slovensko však z neho vyplývajú dve veľmi dôležité skutočnosti:

·         na Slovensku je v prevádzke 23 skládok odpadov bez náležitých rozhodnutí a povolení,

·         na Slovensku je v prevádzke ďalších 27 skládok odpadov nespĺňajúcich iné kritériá spomenutej smernice o skládkach odpadov.

Veľmi pravdepodobným výsledkom týchto aktivít EK, ktoré, mimochodom, vôbec nie sú nové, datujú sa už od roku 2011, môže byť, že Slovenská republika bude musieť pod tlakom európskych orgánov spomenuté skládky v rokoch 2019 a 2020 vyradiť z prevádzky. Na prvý pohľad sympatický krok nás však dostáva k otázke, „kam s odpadom?“. Nehovoríme totiž o žiadnych maličkostiach, ale o  zhruba 300 až 400 tisícoch ton odpadu ročne, pre ktoré zatiaľ kompetentní nemajú pripravené riešenie. 

Ivan Zuzula


Veci zadarmo sú najdrahšie

            Najznámejší slovenský pohrobok komunizmu, bývalý premiér, má stále dostatok sympatizantov, ktorí veria, že darčeky zadarmo sú cestou k prosperite. Nie len, že nie sú, pre našu krajinu môžu byť mimoriadne nebezpečné.   

Politika rozdávania z cudzieho má u nás dlhoročnú tradíciu. Keď súdruhovia „rozdali pracujúcim “ všetko, čo im predtým „znárodnili“, zmenili sa na demokratov. Nebezpečné tendencie zalepiť národu oči almužnou v nich však ostali. Neuvedomujú si, že odjakživa platilo, že nič nie je zadarmo a že „za každú večeru treba zaplatiť“. Možno si poviete, že si to uvedomujú a je im to jedno, ale mýlite sa. Oni sú naozaj zakonzervovaní v inej dobe a neuvedomujú si dosahy svojej „politiky zadarmo“. 

Vezmite si ako príklad vlaky. Róbert Fico a jeho Smer jednoducho nechápu, že „vlaky zadarmo“ sú krásne gesto, ktoré sa dá zdôvodniť viacerými ušľachtilými cieľmi, sociálnymi ba aj environmentálnymi, no rozkradnuté železnice a nefunkčná dopravná infraštruktúra to jednoducho neumožňujú. Nejde len o to, či sa na vlaky pre študentov a dôchodcov poskladáme všetci, ako tvrdia liberáli. To je len časť problému. Nápad s vlakmi zadarmo ignoruje realitu, v ktorej sa nachádzajú slovenské železnice. Havarujúce súpravy a horiace rušne ohrozujú bezpečnosť cestujúcich a sú nevyhnutnou „vzburou“ zastaralej techniky proti demagógii politikov.

            Aj najnovší nápad s obedmi zadarmo je z tohto súdka. Ak aj zabudneme na to sulíkovské, že to zaplatíme všetci, otázka je, ako tento nápad zrealizovať. Rozprávať sa o jednotkovej cene obeda je pri kapacitách školských jedální ten najmenší problém.  Kto bude variť? Snáď nie ten personál, ktorý je už dnes početne poddimenzovaný a dosť zle platený. Kde sa bude variť? Na čom sa bude variť? Z čoho sa bude jesť? A podobnými otázkami by sme mohli pokračovať. Prax čoskoro ukáže, že nedostatočné vybavenie našich škôl bude vážnou prekážkou obedov „zadarmo“.  

           V komunistických čítankách kedysi Antonín Novotný zvestoval deťom, aké majú obrovské šťastie, lebo sú vyvolená generácia, ktorá sa dožije komunizmu, kedy bude všetkého hojno a pre každého a zadarmo. Dnešní pohrobkovia komunizmu, ktorí po roku 1989 vstúpili do rôznych politických strán, boli celkom iste dobrými žiakmi, pretože nadobudnuté vedomosti dodnes aktívne aplikujú v praxi. Žiaľ, na úkor bezpečnosti a prosperity našej krajiny. 


Stane sa Slovensko veľkou ilegálnou skládkou? 

Nakladanie s odpadmi na Slovensku je v porovnaní s vyspelou Európou oneskorené zhruba o 5 až 8 rokov, oproti ČR alebo Poľsku sme pozadu o 2 až 3 roky. Ročný obrat v odpadovom hospodárstve pritom na Slovensku v súčasnosti predstavuje vyše 500 miliónov eur a pracuje v ňom priamo alebo nepriamo viac ako 15 tisíc zamestnancov.

Rad aktuálnych problémov s odpadmi spôsobil nový zákon o odpadoch č. 79/2015 Z. z.. Ide predovšetkým o problematiku biologicky rozložiteľných odpadov z domácnosti, o rozšírenú zodpovednosť výrobcov, a najmä o nový problém diskutabilných súhlasov na prevádzku niektorých mobilných zariadení a „recyklačných dvorov“ zo strany okresných úradov a oproblém absentujúcej dlhodobej koncepcie v oblasti nakladania s odpadmi.

Od 1. 1. 2017 platia nové pravidlá pre zber a zvoz, napriek tomu nie je celý rad problémov dodnes uspokojivo vyriešená. Každý, kto bol na skládke odpadov, vie, ako zapácha bežný komunálny odpad, pach z rozkladajúcich sa potravín v nehygienických a netesniacich kontajneroch rozmiestnených v blízkostí domov nebude menej výrazný, potravinové zvyšky prilákajú hmyz a hlodavce, problémom môžu byť aj tekutiny a zvyšky okolo zberných nádob. Zber a spracovanie biologicky rozložiteľných odpadov, ktoré sa musia vykonávať separátne od zberu a spracovania ostatných komunálnych odpadov, predstavuje teda problém, s ktorým si väčšina miest a obcí nebude vedieť dať rady. Situáciu komplikuje aj to, že doteraz neexistujú dostatočné kapacity na spracovanie takéhoto druhu odpadov. Predbežné prieskumy hovoria aj o cene za zhodnotenie biologicky rozložiteľných komunálnych odpadov pohybujúcej sa na úrovni zhruba trikrát vyššej v porovnaní s cenami za zneškodňovanie bežných komunálnych odpadov na skládkach.

Prirodzeným dôsledkom polovičatých riešení bude, že náklady obcí na oddelený zber biologicky rozložiteľných komunálnych odpadov a ostatných komunálnych odpadov sa automaticky prenesú na plecia obyvateľov.

Výrobcovia a dovozcovia sa od 1. 7. 2016 majú v plnom rozsahu postarať o triedený zber určených prúdov odpadov prostredníctvom tzv. organizácii zodpovednosti výrobcov. Dodnes však v tejto oblasti neexistuje jednotná prax.  Zaujímať nás však musí predovšetkým to, že napr. v prípade odpadov z obalov (sklo, papier, plasty, kovové obaly, tetrapaky) je nová koncepcia v porovnaní so systémom platným do konca júna 2016  desať- až štrnásťnásobne drahšia a zaplatia to nakoniec občania.

Ničím mimoriadnym nie je ani neplatenie alebo oneskorené platenie zo strany niektorých organizácii zodpovednosti výrobcov a zberové spoločnosti tak „úverujú“ povinnosti výrobcov a dovozcov.

Frašku v odpadovom hospodárstve dopĺňajú rozhodnutia štátnych orgánov. V ostatných dvoch rokoch vydali niektoré okresné úrady veľmi špecifické súhlasy na nakladanie s odpadmi. Súhlasy boli spravidla vydané na mobilné zariadenia – drviče a na mobilné zariadenia na solidifikáciu a na „recyklačné dvory“. Tieto súhlasy boli vydané bez toho, aby im predchádzal proces posúdenia vplyvov na životné prostredie (EIA) – a to aj v prípadoch, kedy spomenuté zariadenia majú kapacitu niekoľko desiatok tisíc ton odpadov za rok.

Podobných „recyklačných dvorov“ je len v okolí Bratislavy deväť a podľa medializovaných informácií je na nich „dočasne uskladnených“ niekoľko desiatok, možno stoviek tisíc ton odpadov (vrátane nebezpečných) – a to aj na území Žitného ostrova, zdroja pitnej vody.

Kľúčové v oblasti nakladania s odpadmi na Slovensku je, že v súčasnosti absentuje koncepcia smerovania odpadového hospodárstva. V rokoch 2019 a 2020 sa má u nás zavrieť takmer 50 skládok odpadov, ktoré nevyhovujú európskej legislatíve. Ak sa tak stane, ostatné skládky nie sú schopné pokryť chýbajúce kapacity. Zariadenia na energetické zhodnocovanie odpadov v súčasnosti pre odpor verejnosti nie je možné vybudovať temer na žiadnom mieste na Slovensku.

Zdá sa, že nakladanie s odpadmi sa na Slovensku vymyká z konceptu udržateľného rozvoja, pretože sa v jeho rámci nerešpektujú nielen environmentálne, ale ani ekonomické a sociálne hľadiská. Ak sa urýchlene nepristúpi ku koncepčným riešeniam, hrozí to, že naša krajina sa čoskoro stane jednou veľkou ilegálnou skládkou.


Ivan Zuzula


Smrť v dôsledku klimatickej zmeny

Klimatická zmena v očiach mnohých nepredstavuje akútny problém a sú presvedčení, že spoločnosť by sa mala zaoberať naliehavejšími úlohami. Problémom naozaj nie je absolútny nárast globálnej teploty (o necelý 1 °C za posledné storočie), omnoho dôležitejšie sú dôsledky, ktoré tento na prvý pohľad "nepatrný" nárast už priniesol. Okrem extrémnych výkyvov počasia, ktoré pozorujeme všetci, sa v susednej Českej republike objavila nákaza tropickou chorobou a následná smrť. Obeť dokázateľne v trópoch nebola, dokonca nevycestovala z Čiech.   

Dôsledkom klimatickej zmeny je okrem hroziacich problémov s potravinovou bezpečnosťou aj aktuálne ohrozenie zdravia a života. V našej geografickej oblasti sa vytvárajú podmienky vhodné na život pôvodcov a prenášateľov viacerých chorôb, s ktorými sme sa donedávna mohli stretnúť iba v trópoch alebo subtrópoch. Smrť staršej ženy v susedných Čechách na následky „africkej“ choroby - západonílskej horúčky, je tým najsilnejším argumentom voči skeptikom, ktorí tvrdia, že máme aj dôležitejšie problémy ako klimatická zmena. Som presvedčený, že nič dôležitejšie ako ochrana ľudského života, neexistuje. Mŕtva žena totiž pochádzala z južnej Moravy, bývala tam, a v inkubačnej dobe (3 až 14 dní) nenavštívila žiadnu endemickú oblasť. Nakaziť sa teda mohla iba doma. Do ČR sa nákaza dostala pravdepodobne zo severného Rakúska. Keďže západonílsku horúčku prenášajú komáre, ani Slovensko si nemôže byť isté, že sa tu niečo podobné nevyskytne.

Západonílska horúčka sa tento rok vo zvýšenej miere šíri takmer v celej Európe, napríklad v Grécku jej už podľahlo viac než 30 ľudí. K 21. septembru bolo v Európskej únii nahlásených 1134 prípadov ochorenia. Stopätnásť ľudí už zomrelo. Za celý minulý rok pritom lekári evidovali len 207 chorých. Čo je však najpodstatnejšie, vírus sa šíri aj v nových oblastiach, kde v minulých rokoch zaznamenaný nebol.

Napriek zdanlivo bezvýznamnému nárastu teploty o necelý 1 °C, čelíme najvýznamnejšej globálnej klimatickej zmene od konca druhohôr (teda za posledných 65 miliónov rokov). Nielen energetici, vodohospodári, poľnohospodári, ktorých sa priamo týkajú meniace sa teplotné a zrážkové pomery, ale aj lekári a zdravotnícki pracovníci sa budú musieť  „popasovať“ s meniacou sa klímou. Na to však potrebujeme zodpovednú politickú reprezentáciu, ktorej cieľom bude presadzovať riešenia, ktoré nám pomôžu prispôsobiť sa meniacim sa klimatickým podmienkam. Úlohou zodpovedných politikov totiž nie je ľuďom rozdávať sociálne balíčky, ale vytvoriť prostredie, v ktorom sa budú ľudia cítiť bezpečne a budú v ňom prosperovať. Bez prijatia adaptačných opatrení na zmenu klímy však môžeme zabudnúť aj na bezpečnosť aj na prosperitu. 

Ivan Zuzula

Komentár Ivana Zuzulu: Pod lampou býva najväčšia tma

Zmena voľby sudcov Ústavného súdu SR je ďalším zo série pozoruhodných prienikov medzi stranou Smer SD a jej „najväčším oponentom“ Igorom Matovičom. Ak si tieto vzájomné výpomoci budete pozorne všímať, pochopíte, prečo nevznikla iná vláda a prečo je akákoľvek „alternatíva s Matovičom“najlepšou poistkou vlády Smeru SD.

Ľuboš Blaha nedávno naznačil, že by z procesu výberu kandidátov na sudcov Ústavného súdu rád odstránil prezidenta, ktorý v súčasnosti vyberá sudcov z parlamentom zvolených kandidátov. Igor Matovič pohotovo zareagoval, že by s tým nemal problém. Ešte pred pár mesiacmi pritom Matovič vyzýval Andreja Kisku, aby zachránil ústavný súd pred „skorumpovanými ľuďmi, ktorí zabezpečia Ficovi beztrestnosť“. Bolo mu jedno dokonca aj to, že prezident nekoná v súlade so zákonom a porušuje práva legálne zvolených kandidátov. Dnes by bol za to, aby prezident išiel z voľby ústavných sudcov von.

Z vyjadrení Roberta Fica sa zdá, že jeho najväčším problémom je nájsť potrebných 18 kandidátov na sudcov. Potreboval by si zjednodušiť úlohu – vybrať ústavnou väčšinou len 9 sudcov. Matovičov súhlas je zarážajúci, najmä ak vezmeme do úvahy fakt, že ide pomáhať Ficovi riešiť veľmi vážny problém. Ak by chcel Matovič naozaj bojovať proti svojvôli strany Smer, snažil by sa o zmenu objektívnych kritérií kvality kandidátov.

Zdá sa, že Robert Fico a Igor Matovič sa na seba môžu spoľahnúť vždy, keď je najhoršie. Keď pred voľbami 2016 Matovičovi hrozilo, že sa nedostane do parlamentu, Fico ho obvinil z daňového podvodu. Využil presne tú istú stratégiu, ako pri Kiskovi v prezidentských voľbách (len v prezidentských voľbách čakal iný výsledok).  Myslel si, že keď Kisku vykreslí v médiách ako úžerníka, ľudia ho nezvolia. Opak bol pravdou. Z Kisku spravil mučeníka a prezidenta. Poučený touto skúsenosťou použil očierňovaciu stratégiu aj na Matoviča. Tentokrát už vopred vedel, že z Matoviča urobí mučeníka, priláka mu voličov a dostane ho do parlamentu. Presne to sa stalo. Po obvinení z daňových podvodov Matovičovi stúpla popularita, stala sa z neho, ako rád hovorieval „obeť politického prenasledovania“. Fico však z neho nespravil žiadnu obeť, ale top kandidáta parlamentných volieb a sebe zlepšil vyhliadky na kreslo premiéra. Vedel, že Procházka aj Bugár pôjdu s Matovičom do koalície len veľmi neradi a presne to potreboval. Matovič totiž účinnejšie ako na Fica útočil na svojich „budúcich spolupracovníkov“. Matovičovo konanie objektívne znemožnilo spoluprácu a otvorilo cestu Ficovi. Dnes je to Smer, ktorý sa potáca v problémoch a Matovič je pripravený podporiť túto absurdnú hru. Prečo? Pretože dnes ja tebe, zajtra ty mne. Všímajte si to.

Porovnanie platov mužov a žien – nová zákonná povinnosť?

Dlhodobá snaha EÚ odstraňovať rozdiely v platoch mužov a žien sa udomácňuje aj na Slovensku. V parlamente sa objavil návrh novely antidiskriminačného zákona, ktorý však navrhuje nové povinnosti aj súkromným firmám nad 50 zamestnancov.

Súkromné firmy nad 50 zamestnancov by podľa poslancov mali každoročne zverejňovať (na svojom webovom sídle alebo v dennej tlači) porovnanie miezd mužov a žien. A vysvetľovať, prečo sú medzi príjmami mužov a žien rozdiely, ako ich firma odstráni, resp. zaplatiť pokutu.

Rovnosť sa v našej spoločnosti začala používať ako liek na všetky neduhy. Napriek tomu, o čom všetkom v poslednej dobe počúvame, že by malo byť rovnaké, pre každého a najlepšie zadarmo, ma zarazilo, že takýto návrh podávajú poslanci, ktorí sa označujú za pravicových. 

Mzdové rozdiely existujú tak, ako prirodzene existuje množstvo iných rozdielov. Populárna téma mužsko-ženskej mzdovej nerovnosti je podmienená tým, že väčšinou sa štatisticky zisťujú práve rozdiely medzi pohlaviami. Pritom možno by bolo zaujímavé zistiť rozdiely v mzdách u zamestnávateľa, ktorý má prevádzky po celej krajine. Príkladom je potravinový reťazec, kde by sme našli aj viac ako pätinové rozdiely v odmeňovaní zamestnancov (väčšinou ženského pohlavia) na tých istých pozíciách v iných slovenských mestách. Takže v mzdách súkromných spoločností sú aj dokázateľné rozdiely medzi ženami v rôznych regiónoch.

Snaha nariaďovať súkromným firmám zákonom „rovnaké odmeňovanie“ pre ženy aj mužov, modrookých a hnedookých, tmavovlasých a blond je scestná. Nech znie rovnaké odmeňovanie akokoľvek príťažlivo, nemôžme predsa cez rôzne povinnosti a hrozby sankcií diktovať súkromným firmám mzdovú politiku. Alebo niekto azda predpokladá, že mzda je výsledkom nenávistnej diskriminácie zamestnankýň zo strany zamestnávateľov? Súkromní podnikatelia, najmä takí, ktorí vedú úspešné podniky s desiatkami či stovkami zamestnancov, sa predsa racionálne snažia dosahovať zisk. To je ich priorita. Predstava, že podnikateľ „vnucuje“ šikovným, vzdelaným a výkonným ženám nižšiu mzdu ako neschopným, nevzdelaným a lenivým mužom, je absurdná. Rozdiely v mzdách nie sú výsledkom zákernosti, ale výsledkom vyjednávania medzi zamestnancom a zamestnávateľom.

Do otázky miezd by sa však mal zapojiť aj štát, ale radšej na úrovni celoplošného zvýšenia nezdaniteľnej časti základu dane, znižovania daňovo-odvodového zaťaženia, byrokracie a hlavne lepšej vymožiteľnosti práva, ktorá by na Slovensko dostala viac pracovných miest s vyššou pridanou hodnotou (a s vyššími mzdami). Sekírovať firmy, aby zverejňovali porovnanie platov mužov a žien, nikomu a ničomu nepomôže.

Kristína Šabíková

Riešenie ústavnej krízy nesmie byť cestou k autoritárstvu

Diskusia o možnosti vzniku ústavnej krízy, ktorú naznačil predseda Smeru sa vyvíja pozoruhodným spôsobom. Vyzerá to tak, že Smer buď nevie, alebo nechce nájsť 18 kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR. Obe možnosti sú pritom rovnako pravdepodobné.

V súčasnej situácii je ťažko predstaviteľné, že koalícia nájde 18 kandidátov, ktorí budú ochotní podstúpiť mediálny lynč – a vzhľadom na to, že podmienkou kandidáta je 15 ročná prax, bude asi v prípade každého z nich čo rozmazávať. Pravdepodobnosť, že sa nájde 18 dobrodruhov, ktorí majú dostatočne pevné nervy, aby to zvládli, zrejme nie je vysoká. Aspoň to vyplýva z vyjadrení Róberta Fica.

Druhá možnosť je, že na snahu hľadať 18 kandidátov už Smer rezignoval a cieľom je zmena, ktorú v nedeľu naznačil Ľuboš Blaha a našiel priaznivý ohlas u Igora Matoviča. Blaha aj Matovič sa zhodli na možnosti vytlačiť prezidenta z procesu výberu kandidátov na ústavných sudcov a voliť sudcov ústavnou väčšinou v parlamente. Na prvý pohľad môže ísť o demokratickejší spôsob voľby.  Lenže nejde.

Vládna väčšina v parlamente nie je vytvorená celkom legitímnym spôsobom. V parlamente sa vyskytuje nemalý počet „nezávislých poslancov“ a hľadanie akejkoľvek, aj ústavnej väčšiny, vzbudzuje opodstatnené otázky, kto a prečo je súčasťou tejto väčšiny. Dnes, keď je vo voľbe sudcov zaangažovaný aj prezident a treba zvoliť dvojnásobný počet kandidátov, existuje aspoň určitá „poistka“. Veď prezident, nech by ním bol ktokoľvek, je zvolený, viac ako 50 percentným podielom voličov, ktorí sa zúčastnili prezidentských volieb. A to je dostatočne silný mandát. Vyradenie prezidenta ako najvyššieho ústavného činiteľa našej krajiny v kombinácii s častými zmenami ústav by nebolo pre Slovensko priaznivou správou.

Z Ústavy SR sa postupne stáva trhací kalendár a politici do nej pretláčajú konkrétne body svojich politických programov. Akoby nestačilo niektoré „skvelé nápady“ ošetriť normálnym zákonom. Tento nebezpečný zvyk môže viesť k situácii, že prijímanie ústavných zákonov a zmeny ústavy sa stanú bežnou politickou praxou, ktorá otvorí dvere postupným, nenápadným, ale najmä veľmi nebezpečným zmenám smerom k autoritárstvu. Ficom avizovaná ústavná kríza teda nie je zďaleka to najhoršie, čo nám zo vzniknutej situácie hrozí.   

Kristína Šabíková


Ústava a marketing

Pred pár dňami sme oslávili Deň Ústavy SR. Viacerí Slováci si to zo zvedavosti namierili na návštevu do parlamentu, iní sa vybrali za nákupmi do Hainburgu, kde tržby trhali rekordy a prezident sa vo svojom prejave vyjadril k voľbe sudcov Ústavného súdu. A k tomu, že ústava by sa nemala zneužívať na politický marketing. 

Hoci dnes prezident kritizuje zneužívanie ústavy na marketingové účely, nebolo to tak dávno, čo si na nevymenovaní parlamentom zvolených kandidátov na sudcov Ústavného súdu celkom obratne robil vlastné PR. (Nemá cenu vyjadrovať sa k vtedajším kandidátom, pretože požiadavky na sudcov ÚS sú nastavené naozaj nešťastne). Vrátim sa však k tomu marketingu. 

Ústava prešla od prijatia viacerými zmenami a nie všetky boli nevyhnutné. Základný dokument by mal mať skôr abstraktný charakter. Pretláčať doň konkrétne body programov politických strán neprispieva k zlepšeniu Ústavy. V niektorých prípadoch ide skôr o prejav arogancie politikov. Ústava je o hodnotách a základných princípoch. Jej časté zmeny však ukazujú, že politici na takú „trápnosť“, ktorá nezvyšuje percentá, ako sú hodnoty, už dávno rezignovali.

Politika sa mení sa na politický marketing. Raz sú módne heslá proti korupcii, potom proti osobe XY, za slušnosť, proti extrémizmu... (doplňte si, čo vám napadne). Tieto boje majú zvláštnu príchuť. Nejde o politické konflikty v pravom zmysle slova, kde jednotliví účastníci debaty argumentujú v prospech stanovísk vychádzajúcich z hodnôt, ktoré zastávajú. Dnes už ide len o to hovoriť často a hlasno. 

Netýka sa to jednej strany, ani jedného politika, robia tak všetci, aj keď si neodpustím poznámku, že je úsmevné, ak na škodlivosť politického marketingu upozorňuje politik, ktorý je učebnicovým príkladom marketingového produktu. 

Možno aj preto majú ľudia pocit, že na Slovensku nie je politická alternatíva.

Kristína Šabíková


Stanovisko SLOVENSKEJ KONZERVATÍVNEJ STRANY k únosu vietnamského občana:

„Slovensko a Vietnam sú síce geograficky vzdialené, ale ľudsky blízke“. Vyhlásil to vo Vietname na stretnutí s premiérom Vietnamu Nguyen Xuan Phucom vtedajší podpredseda vlády a minister vnútra Robert Kaliňák ( jún 2017).

O mesiac neskôr táto “ľudská blízkosť” údajne vyústila do spolupráce vietnamského ministra s vtedajším slovenským ministrom vnútra na únose vietnamského občana.

Podľa SKS je strategickým záujmom SR, aby bol prípad vyšetrený. Podozrenia musia byť alebo preukázateľne vyvrátené, alebo ak sa medializované informácie potvrdia, vinníci musia byť exemplárne potrestaní.

Podľa predsedu SKS, Ivana Zuzulu: “Tento medzinárodný škandál nevrhá zlé svetlo len na Róberta Kaliňáka, ale na celú Slovenskú republiku a po rozhodnutí nemeckého súdu už Smer svoju obľúbenú frázu - „skutok sa nestal“ - použiť nemôže.”


Tlačová správa 09.07.2018 Podpora SKS návrhu Európskej komisie na obmedzenie vplyvu niektorých plastových výrobkov na životné prostredie

Tlačová správa 09.07.2018 Stanovisko SLOVENSKEJ KONZERVATÍVNEJ STRANY k Dúhovému pochodu

Tlačová správa 09.07.2018 Stanovisko SLOVENSKEJ KONZERVATÍVNEJ STRANY k pochodu „Hrdí na rodinu“


Kam smeruje naša strana?

Príhovor predsedu strany Ivana Zuzulu na sneme 7. 6. 2018 v Polomke

Po ostatných parlamentných voľbách a po vstupe našej strany do vládnej koalície so stranami Smer, SNS a Most – Híd sa nástojčivo začali ozývať rozhorčené hlasy o tom, že #Sieť zradila svojich voličov a že by sa im mala ospravedlniť. A strana sa skutočne mala za čo ospravedlňovať. Predovšetkým za svoju netrpezlivosť a za prílišnú snahu byť „úspešnou“ za každú cenu, no aj za to, že podľahla vlastnému marketingovému optimizmu. Chybou bolo neuvedomiť si, že sa nedá zapáčiť všetkým, a ignorovať fakt, že ten, kto má sympatizantov, má aj neprajníkov. Jej chybou boli nielen „schopní“ ľudia, ktorých postavila na piedestál - v skutočnosti šlo o osoby schopné úplne všetkého, ale aj teatrálne richtárske prísahy a pompézny „gazda“ pravice. Strana jednoducho precenila svoje reálne sily a možnosti a krízové situácie, ktoré v politickej praxi nie sú ničím mimoriadnym, prakticky neriešila.

Čo vlastne bolo v politike #Siete chybné? Predovšetkým to bola viera v potrebu čo najširšieho programového zamerania. S vidinou údajnej podpory verejnosti sa zámery a ciele strany stali príliš širokými a jej program si kládol za cieľ osloviť takmer každého. Stratégom strany uniklo, že neexistuje politika, ktorá by sa mohla páčiť úplne každému a že žiadny stranícky program nedokáže osloviť všetky skupiny obyvateľov a všetky vrstvy národa. Program, v ktorom si každý našiel „to svoje“, dokázal v prieskumoch osloviť 10 - 15 percent respondentov, no vo volebnej miestnosti voliči preferovali reálnejšie a konkrétnejšie zamerané predstavy. Konečný výsledok strany #Sieť teda celkom prirodzene nemohol zodpovedať a ani nezodpovedal nezáväzným predstavám v predvolebnom monitoringu verejnej mienky.

Ďalšou chybou v praxi strany #Sieť bola nestálosť a rozdielnosť názorov jej predstaviteľov. Kým z úst jedných potenciálni voliči počuli proklamácie o konzervatívnosti a o slobode jednotlivca ako jedinej prípustnej forme slobody, od iných počuli ubezpečenia o nevyhnutnej podpore práv najrôznejších skupín a menšín. Kým na jednej strane sa #Sieť hrdo hlásila k tradičným európskym hodnotám a ku kresťanským a národným princípom Slovenska, na druhej strane sa viacerí jej predstavitelia ochotne stavali do šíku obhajcov a podporovateľov najrôznejších extravagancií, či propagátorov nekontrolovanej ekonomickej migrácie.

Klincom do rakvy dôveryhodnosti strany bol povolebný postoj tých, ktorým voliči dali svoju dôveru – poslancov NR SR. Niektorí z nich nesúhlasiac so vstupom #Siete do vlády so Smerom bez toho, aby sa čo i len minimálne pokúsili zmeniť postoj strany a pomery v nej, sa jednoducho stali „nezávislými“. Ich nezávislosť však bola iba dočasná. Parlamentné výhody, ktoré získali ako nominanti našej strany, „spolu“ postupne premenili na profit inej - novej, v životopise niektorých z nich druhej alebo tretej v poradí. #Sieť opustili bez akejkoľvek snahy o zmenu alebo o nápravu pomerov v nej „zadným“ vchodom a uprednostnili svoj „nepoškvrnený štít“ pred riešením problémov.

Ďalší poslanci sa ani neunúvali s hľadaním akýchkoľvek pohnútok a s odkazom na neochotu predsedu strany venovať sa ich návrhom a názorom jednoducho prebehli do iného straníckeho košiara. Bez ohľadu na vôľu voličov a výsledky volieb posilnili poslanecký klub strany Most – Híd.

S oboma spomínanými skupinami poslancov sa, prirodzene, spája aj vlna odchodov zo strany. Zvyšok členov #Siete, ktorí sa často stali „fackovacími panákmi“ nevôle s tým, čo sa udialo, napokon v septembri 2017 zorganizoval stranícky snem. Na ňom sa prijali nové stanovy, zvolilo sa nové vedenie a strana nielenže nezanikla, ale nastúpila na novú cestu svojej existencie.

Americký politológ a spisovateľ Francis Fukuyama v roku 1992 skonštatoval, že rozpadom bipolárneho sveta studenej vojny nastáva „koniec dejín“. Budúcnosť sa mala vyvíjať už len vo forme súťaže jednotlivých verzií definitívne víťazného liberálneho kapitalizmu. Už krvavé etnické konflikty sprevádzajúce rozpad Juhoslávie v rokoch 1991 – 1995 a 1998 – 1999 však jeho vieru v liberalizmus výrazne schladili.

Priznajme si, že vo vyspelom svete (a aj na Slovensku) naďalej svojim spôsobom prebieha „občianska vojna”. Keďže žijeme v civilizovanom 21. storočí, ide o boj nekrvavý, no napriek tomu intenzívny a urputný. Predmetom sporu sú názorové rozdiely tých „konzervatívnych“, tých ktorí chcú zachovať národné štáty, tých, ktorým stačia dve pohlavia, tých, ktorí sa dožadujú neskreslených a neskresľovaných informácií a sú za to označovaní za netolerantných, rasistov, xenofóbov, homofóbov, skrátka tých, ktorí uznávajú tradičné hodnoty a pôvodnú európsku kultúru na jednej strane a tých „liberálnych“: feministiek, genderových aktivistov, odporcov rodín, odporcov národov a štátov, obmedzovateľov médií, vnucovateľov dobra, popieračov rozdielov, jednoducho majiteľov vlastnej univerzálnej pravdy na strane druhej. Ako vojna to naozaj nevyzerá, netečie krv, no názorová priepasť medzi oboma antagonistickými tábormi sa neustále prehlbuje.

Hlavným problémom súčasnej duchovnej a hodnotovej krízy je, že sa zo spoločnosti postupne vytráca akýkoľvek všeobecne akceptovaný hodnotový systém. Je to problém celej európskej civilizácie a je spojený predovšetkým s druhou svetovou vojnou a s holocaustom. Pred druhou svetovou vojnou prakticky všetko, čo si dnes vyžaduje inštitucionálne riešenia, rozhodoval niekto iný: učiteľ, farár, starosta, otcovia rodín, verejná mienka. Stáročia sa utváral takýto všeobecne akceptovaný hodnotový systém, nepísaný, no spoločnosť sa s ním stotožnila, žila s ním a spoliehala sa naň. Takýto systém sa však zrútil spolu s nástupom nacizmu a s objavom priemyslového modelu genocídy. Pilierom nového hodnotového systému sa mohlo stať kresťanstvo, ale vieru v Boha oslabil reálny povojnový prežitok masového vraždenia na bojiskách i v zázemí a v plynových komorách koncentračných táborov.

Tradičné hodnoty postupne strácali rešpekt a význam a jednoznačne ich nahradili „peniaze“. Spoločnosť, ako sme ju poznali do druhej svetovej vojny, sa rozpadla. Spolu s tým opúšťajú verejný priestor aj tradičné hodnotovo orientované politické strany. Vypĺňať ho začínajú nesystémové politické hnutia a marketingové projekty. Ich problémom však je, že sa vďaka vlastnému hodnotovému chaosu a nesystémovosti nedokážu správať konštruktívne, zodpovedne a veľkoryso. Takéto zoskupenia a ich lídri sa aj ako víťazi volieb, ale aj ako lídri opozície, cítia permanentne ohrození, majú dojem, že na nich neustále niekto útočí a že ich čosi permanentne ohrozuje. Namiesto budovania sa neustále bránia a hľadajú si nepriateľa. Smutné je, že voličom to často nevadí a uspokoja sa z ich strany s jednoduchými odpoveďami na zložité otázky. 

Ďalším faktom je, že celosvetovo mizne stredná trieda, spravidla sa prepadá do nižších sociálnych vrstiev a len málokomu z nej sa podarí vyšvihnúť vyššie. U nás po roku 1989 v masovom meradle nevznikla vôbec (napriek mnohým sľubom a nádejám). Nenaplnené predstavy a ambície však zvýšili počet sklamaných a frustrovaných, hľadajúcich v politike jednoduché a priamočiare riešenia.


Zdá sa, že budúcnosť majú iba marketingovo podložené politické projekty, neopierajúce sa o hodnoty, ale o čosi úplne iné. Je to však naozaj tak? V prvom rade si všimnime, kto a prečo to hovorí. Prestíž médií sa dnes neposudzuje podľa kvality ich obsahu, ale zväčša len podľa nákladu či sledovanosti. Rozhodujúcim kritériom je profit majiteľa, nie miera objektívnosti a/alebo informovanosti - a nevyhnutne sa to prejavuje aj na obsahu, záujme a zameraní médií a na ich spôsobe prezentácie tém.

Niečo však musia rešpektovať aj médiá a ich majitelia. Ide napríklad o nové trendy v oblasti šírenia sa a dostupnosti informácií. Každá zmena v spôsobe komunikácie priniesla a prináša so sebou novoty, s ktorými sa treba vyrovnať. Vynález kníhtlače napríklad zrušil monopol cirkvi na výklad Boha, zmeny vo verejnom priestore so sebou priniesli aj film, rozhlas a televízia. JFK vyhral prezidentské voľby v USA začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia iba vďaka televíznym debatám. Podobne zaúčinkoval nedávno aj internet a rovnako dnes fungujú sociálne siete - dávajú priestor neprebernému množstvu informácií a dezinformácií, pričom prím, žiaľ, často hrajú názory frustrovaných skupín a jednotlivcov a rôzne manipulácie tzv. trollov.

Nikdy v dejinách sa svet nemenil tak rýchle, ako dnes, a zdá sa, že na to nie sme pripravení. Globálna ekonomika a digitálna revolúcia menia nielen charakter práce a spôsob života, ale, ako sme spomenuli, prinášajú tiež záplavu informácií - a mnohí z nás začínajú byť zneistení. S neistotou vzrastá aj volanie po jednoduchých riešeniach a ochota prijať “silnú ruku”. Žiadny autoritársky vodca však pocit tiesne neodstráni. Práve naopak, zbaví nás slobody a práva samostatne sa rozhodovať. Pre niekoho to môže byť pohodlné, ale nakoniec na to doplatia všetci.

Na Slovensku, no nielen tam, sme v ostatnom období svedkami meniacich sa názorov na tradičné pojmy „ľavica“ a „pravica“. Symbolom prosperujúcej spoločnosti sa podľa mnohých európskych (aj našich) vládnych predstaviteľov stal tzv. „Welfare State“, čo sa - nesprávne - chápe ako „štát blahobytu“. V skutočnosti však ide o štát „sociálneho zabezpečenia“, pre ktorý je charakteristické výrazné posilňovanie verejného sektora, týkajúce sa značného počtu zamestnancov v žolde štátu a predstavujúce rast miery podpôr, subvencií, grantov a pod. Nevyhnutným predpokladom uspokojivého financovania takéhoto expandujúceho „organizmu“ je však život na dlh alebo zvyšovanie daní. Čím väčší je počet ľudí, ktorých úspešná existencia je viac alebo menej závislá od štátu, tým viac je aj voličov, ktorí štát  a jeho reprezentantov podporia. 

V spleti politických strán na Slovensku - od tých, ktorých názov pripomína vývesný štít s menom majiteľa (zakladateľa), cez tie, ktoré pomenovaním upozorňujú na základné životné pravdy, až po tie, ktoré svojim názvom pripomínajú reklamnú kampaň na hocičo (siete, smery, mosty, skoky, ciele, cesty…) - to naozaj vyzerá tak, že prežijú iba marketingovo podložené subjekty, ktorých jedinou snahou je upútať pozornosť kohokoľvek čímkoľvek. Základnou pracovnou metódou sa pre ne stali prieskumy verejnej mienky, škandalizácia bez overovania a využitie momentu prekvapenia. Hodnotová orientácia potichu išla bokom.

Demokratický politický systém, ako ho v súčasnosti Európe poznáme, však vyrástol na štandardných masových politických stranách. Politika sa nemôže odohrávať ako aktivita veľkého množstva v spoločnosti rozptýlených a ničím nespojených indivíduí. To v spoločnosti možné nie je, musí sa vytvoriť mechanizmus, ako agregovať názory miliónov občanov. A lepší agregačný mechanizmus, než akým je dobrovoľné združovanie sa ľudí do politických strán na základe istého ideologického súzvuku, doteraz nikto nevymyslel. Štandardná politická strana musí rešpektovať jasné demokratické pravidlá, musí v nej fungovať prirodzený výber a musí mať pravidlá, ako vygenerovať tých najschopnejších.

Viera prívržencov rôznych alternatív štandardnej politiky pramení z presvedčenia, že v súčasnom zložitom svete existujú akési tajomné sily schopné zložité problémy dneška jednoducho vyriešiť. Sociálna úzkosť a strach z budúcnosti sú živnou pôdou pre najrôznejších populistov, extrémistov a demagógov, otvárajú do parlamentu cestu subjektom, ktoré s klasickou štandardnou politikou nemajú nič spoločné a ktorých životnosť zatiaľ, chvalabohu, býva väčšinou krátka. Povinnosťou prívržencov štandardnej politickej scény je, na rozdiel od spomenutých alternatív, mať isté hodnotové zakotvenie a dôsledne trvať na jeho presadzovaní. Bez toho nejde o politiku, ale skutočne len o politický marketing, ktorý na scénu výrazne dopomáha rôznym anomáliám.

Pre situáciu na súčasnej slovenskej politickej scéne je kľúčová absencia politických síl, ktorých ideológia by pevne stála na tradičných nekonfesionálnych konzervatívnych pozíciách. Naša strana chce byť takou stranou - stranou konzervatívnou a “nepopulistickou”. Jej úmyslom je vnášať do každej debaty a do každého rozhodovania “zdravý rozum” a snažiť sa maximálne tlmiť nezmyselné návrhy a riešenia - bez ohľadu na krátkodobé výhody či nevýhody. Domnievame sa, že iba konzervativizmus dáva spoločnosti návod na návrat od deštrukcie ku kreativite. Žiadny iný nástroj na zastavenie “liberálneho” rozkladu - predtým ako sa zvrhne na totalitu – totiž ani neexistuje. 

Prvým pilierom konzervativizmu je sloboda - jednotlivci majú právo na život, na slobodu a na majetok a sú oprávnení obmedzovať akúkoľvek svojvôľu. Majú právo realizovať svoje sny, smú robiť, čo chcú - pokiaľ neubližujú ostatným, a musia za svoje správanie aj znášať dôsledky (pozitívne i negatívne). Takto chápaná sloboda predstavuje politickú, náboženskú i ekonomickú slobodu.

Druhým pilierom konzervatívnej politiky je tradícia a poriadok – snahou konzervativizmu je zachovanie pozitívnych hodnôt, ktoré sa vytvárali počas stáročí a ktoré viedli k usporiadanej spoločnosti. Konzervatívci veria v schopnosť človeka vybudovať spoločnosť rešpektujúcu právo a poriadok. Poriadok v spoločnosti je zárukou všetkých práv a znamená aj povinnosť plniť si určené povinnosti.

Tretím pilierom je právny štát, vláda zákona. Právny poriadok podporuje prosperitu a chráni slobodu. Je nevyhnutné mať jasný a zrozumiteľný právny systém, v ktorom pravidlá platia rovnako pre všetkých. Vláda zákona - nie svojvôľa jednotlivcov, to je jediná cesta ku spravodlivosti a ku prosperite.

Štvrtým pilierom je rešpektovanie „vyššieho princípu“. Všetko v ľudskom živote a v živote spoločnosti nemôže byť striktne vymedzované iba zákonom, človek sa riadi aj morálkou, platia preň pojmy ako česť, spravodlivosť, cnosť, dobročinnosť, etika, dodržiavanie daného slova a pod. Zákon musí ruka v ruke kráčať s rešpektovaním vyššieho princípu, pretože bez neho môžu byť aj zákony príčinou nespravodlivosti. Veď nakoniec nie je to tak dávno, čo sa na Slovensku v súlade so “zákonom” arizovalo, či znárodňovalo. Výsledkom zákonov, ktoré nerešpektujú vyšší princíp, je demoralizácia a úpadok spoločnosti.

Pre orientáciu, zameranie a činnosť našej strany budú, podobne ako doteraz, rozhodujúce tri základné postuláty: bezpečnosť, rozvoj a prosperita Slovenska, rozvíjané na pôdoryse troch základných dimenzií všeobecne akceptovaného konceptu udržateľného rozvoja: dimenzie ekonomickej, dimenzie sociálnej a dimenzie environmentálnej. Zjednodušene možno podstatu princípu udržateľného rozvoja vyjadriť tak, že žiadna generácia nemá právo odovzdať planétu Zem nasledujúcej generácii v horšom stave, ako ju dostala od generácie predchádzajúcej. Dodržiavanie princípu udržateľného rozvoja znamená v podstate rešpektovanie zákona, poriadku a tradícií, no neprináša svojvoľné obmedzovanie slobody jednotlivcov. Ide v podstate o zachovanie kontinuity, ako ju definoval Edmund Burke - ako “zmluvu medzi generáciami bývalými, súčasnými a budúcimi”, chápanú ako kultiváciu historických úspechov a ich odovzdávanie ďalším generáciám.

Chceme žiť v jednotnej Európe, ktorá však bude spoločenstvom slobodných a rovnoprávnych národov. Národov, ktoré majú vlastné jazyky, nezameniteľné tradície a bezpečné hranice. Existencia národných štátov bola a je podľa nás znakom európskej civilizácie.

Znepokojuje nás, že napriek predstavám o slobode sa súčasný európsky život stáva viac a viac regulovaným. Nariadenia – často dielo anonymných technokratov, neraz spojených s mocnými záujmovými skupinami – riadia naše životy, obchodné rozhodnutia, podmienky vzdelávania, masmédiá a pod. Vidíme, že viacerí predstavitelia súčasnej Európy propagujú kultúru komerčnej homogenity a politicky vynútenej konformity. Za neprípustné považujeme to, že podľa nich máme považovať kolonizáciu európskych krajín a zánik vlastnej kultúry za “svätú povinnosť” Európy, za akt ušľachtilého sebaobetovania sa v prospech nového zmiešaného spoločenstva „mieru a prosperity“, ktoré sa práve rodí.

Podľahli sme ilúzii, že tým, že sme sa v Európe definitívne zbavili zväzujúceho marxizmu - leninizmu, nám už nový ideologický diktát nehrozí. Objavujú sa však nové, rovnako rigidné myšlienkové prúdy, ktoré na prvý pohľad pôsobia mäkšie, no nakoniec sú rovnako agresívne a spochybňujú úctu k tradíciám, k vlastnému národu a štátu a negujú hodnoty tradičnej rodiny. Ide o multikulturalizmus, transnacionalizmus, feminizmus, genderizmus, homosexualizmus, human-rightizmus a pod.

Naša strana sa od samého začiatku svojej existencie chcela a aj sa mala rozvíjať na pevnom konzervatívnom ideovom základe. V jej krátkej histórií sa to nie vždy celkom darilo. Sme presvedčení, že dnes máme jasné ideové ciele a kladieme si za cieľ poskytovať v politickom boji na Slovensku priestor tým, ktorí sa s konzervatívnymi ideami a s cieľmi stotožňujú.


Vyvíjajúce sa technológie a meniaci sa prístup k informáciám menia a budú meniť aj požiadavky na ľudí. Zvyšujú nároky na ich kreativitu a na ich adaptabilitu. Spoločenské postavenie jednotlivca bude v krátkej budúcnosti oveľa viac než dnes závisieť od jeho tvorivých schopností. Prirodzene to prinesie hlboké zmeny v prioritách spoločnosti a v názoroch jednotlivcov, podmieni to zmeny v charaktere práce, v systéme vzdelávania, v spôsoboch využívania voľného času, v nárokoch na médiá a kultúru a pod. V spoločnosti a nakoniec aj vo voľbách sa rozhodujúcou skupinou stanú tvoriví a inteligentní ľudia, odolní voči primitívnym argumentom, nepodliehajúci demagógii. Pôjde predovšetkým o ľudí, ktorých nebude možné len tak označiť za homofóbnych iba preto, že sa zaujímajú o krajinu, v ktorej sa narodili a v ktorej vyrástli, ktorých nebude možné jednoducho považovať za xenofóbov iba preto, že vidia problémy s nezvládnutým prílevom nevzdelaných, neprispôsobivých a agresívnych nájazdníkov do Európy, ktorých nebude možné označiť za rusofilov a Putinových agentov iba preto, že sa kriticky vyjadrujú k nesystémovým krokom niektorých predstaviteľov Európskej únie. Budú to ľudia považujúci za normálne, že za svoje šťastie a za šťastie svojich blízkych zodpovedajú predovšetkým oni sami, ľudia, ktorí štát nepovažujú za svoju jedinú nádej a ktorí od neho očakávajú predovšetkým to, že im vytvorí vhodné podmienky, aby sa o seba mohli postarať sami. Ľudia, ktorí veria, že usilovnosť prináša plody a že poctivosť sa vypláca.

A o sympatie a priazeň takýchto občanov a voličov sa chceme pod novým názvom - Slovenská konzervatívna strana - uchádzať. 

    



Blíži sa katastrofa?

Začiatkom mája 2018 podpísali ministri zahraničných vecí 31 európskych a 28 afrických štátov tzv. Marakešskú politickú deklaráciu, ktorá nadväzuje na rezolúciu Európskeho parlamentu  (Uznesenie Európskeho parlamentu o pokroku dosiahnutom v súvislosti s globálnymi paktmi OSN o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii a o utečencoch (2018/2642(RSP)). Za rezolúciu  mimochodom hlasovali 3 europoslanci vládnej koalície – zo Smer: Zala, Smolková, Maňko, jedna (Monika Beňová) sa zdržala. Teda súčasná vládna koalícia prostredníctvom svojich ľudí v Bruseli submisívne zráža opätky a súhlasí s obsadením Európy migrantmi, hoci text deklarácie je v rozpore s ústavou aj viacerými zákonnými normami Slovenskej republiky.

8-stránkový dokument prešpikovaný elegantnými za srdce chytajúcimi frázami typu „štáty prisľúbili, že nenechajú nikoho opusteného“, skrýva v sebe hroziacu katastrofu pre budúcnosť Európy. Začína to už jej deklarovaným cieľom č. 1: „Maximalizácia pozitívneho vplyvu pravidelnej migrácie pre rozvoj“, pokračujúc rôznymi akciami, napr. č. 13: „Podporovať integráciu utečencov a násilne presídlených osôb prostredníctvom vytvorenia kampaní na zvyšovanie povedomia zameraných, na jednej strane na miestne komunity a na strane druhej na azylantov a žiadateľov o azyl, ktoré pokrývajú ich práva a povinnosti v hostiteľskej krajine“,  a aby sa uživili aj propagandisti z mimovládok, končiac tým, že treba „dôsledne propagovať pozitívny potenciál riadenej migrácie“ a žiadosťou, aby „humanitárna pomoc nebola kriminalizovaná“. Podľa názoru niektorých predstaviteľov afrických krajín a európskych politikov je migrácia „motorom ekonomického rastu“, bez toho, aby si Európania uvedomili nebezpečenstvá z toho plynúce.

Hlavný propagandista akcie, komisár EÚ pre migráciu Dimitris Avramopoulos, odôvodnil tieto deklaráciou navrhované kroky úžasne jednoducho: Migráciu treba podporovať preto, lebo zatiaľ čo v Afrike rastie počet obyvateľov, v Európe ich počet klesá (!).

Minister zahraničných vecí a obchodu Maďarska Péter Szijjártó v mene svojej vlády podpis odmietol s tým, že „táto deklarácia je úplne v rozpore s európskymi a maďarskými záujmami“. Stanovisko maďarskej vlády je logické : treba ponechať Európanom právo, aby sami rozhodli o budúcnosti svojho kontinentu. Nebude spoluvinníkom pri likvidácii Európy a rozhodne protestuje proti úmyslu EÚ zmeniť zloženie obyvateľstva.

Na to, aby niekto získal takúto odvahu zo Slovenska, je nevyhnutná zmena vlády a tým aj obsadenia MZV.


Peter Slivka



Poslanci vypočuli ťažko zdravotne postihnutých občanov

V piatok popoludní som pod titulom v nadpise na TA3 zachytil tlačové vystúpenie predsedu poslaneckého klubu strany Smer R. Fica. Hovoril o historickom prelome v živote ŤZP občanov a o peniazoch, ktoré pre nich krvopotne vydobyl. Do konca jeho extempore som nepochopil v mene koho vlastne hovoril. Tváril sa ako spasiteľ invalidov, kým z neho vyliezlo, že hovorí o akomsi návrhu novely zákona (nepostrehol som ktorého) pravdepodobne z dielne jeho rodnej strany. Na zodpovednosť volal štát, ktorý bude musieť zabezpečiť, ktorý sa bude musieť postarať... Ním spomínaná novela zabezpečí postihnutým spoluobčanom také profity, že Slovensko bude v starostlivosti o nich stáť minimálne na špici krajín V4. Svet od prekvapenia zhíkne.

V suite bývalého pána predsedu vlády, okrem iných, stál aj pán minister Richter a pri slovách R. Fica múdro a uznanlivo pokyvkával hlavou. O ŤZP občanov by sa po novom nemala prioritne starať charita, ako to bolo doteraz, ale ŠTÁT.

R. Fico hovoril aj o novej forme spolupráce parlamentu a vlády. Napríklad s ohľadom na prezentovanú problematiku komunikoval s ministrom financií, či by nebolo vhodné prispieť do rozpočtu ministra Richtera a umožniť zmenu platových podmienok osobných asistentov ŤZP občanov. Zrazu! Ako predseda vlády o tom doteraz s ministrami asi hovoriť nemohol.

Zdá sa, že expremiér cíti neustálu potrebu stáť pred kamerami a tváriť sa ako neúnavný spasiteľ. V prípade spomenutej tlačovej konferencie však akosi pozabudol, že čelným predstaviteľom ŠTÁTU, ktorý zrazu veľa musí a neplní, bol viac ako desať rokov práve ON. A „nová forma“ spolupráce parlamentu a vlády, ako sa zdá, je iba zásterkou na to, aby neutrpel pocit osobnej dôležitosti pána Fica.


Junckerove bludy alebo upevnenie EÚ na dedičstve Karola Marxa

Rehabilitácia dedičstva Karola Marxa, ktorý to myslel dobre, len ho nepochopil svet - asi takto desivo by sa dalo interpretovať vyhlásenie predsedu Komisie Jeana Clauda Junckera. A akoby to nestačilo,  dnešná verchuška EÚ je presvedčená, že Marxov myšlienkový odkaz chápe správne a dokonca sa domnieva, že by sme sa ním mali inšpirovať pri upevňovaní EÚ. Áno, čítate dobre – autorom tejto veľkolepej myšlienky nie je nik iný ako predseda Európskej komisie.

Je zarážajúce, že na Slovensku nevyvolalo Junckerovo odhalenie bronzovej sochy Karola Marxa, ktorú jeho rodnému mestu podarovala komunistická Čína, nijaký väčší záujem. Dokonca aj z radov kresťanských demokratov bolo počuť iba... Nič. Akoby odhalenie Marxovej sochy a Junckerov prejav, ktorý pri tejto príležitosti zaznel, nič neznamenali. Pritom práve v tomto prejave sme sa dozvedeli o budúcnosti EÚ viac ako v nedávnej plamennej reči Martina Schulza.

Európska únia nie je podľa Junckera chybná, ale nestabilná konštrukcia. Nestabilná je podľa neho aj preto, že sociálny rozmer zostáva až do dnešného dňa slabým článkom európskej integrácie. A to musíme podľa pána Junckera zmeniť. Znie to pekne, ale...

Dôvodom nestability EÚ nie je slabý sociálny rozmer tohto spolku, ako sa mylne domnieva pán Juncker. Spočíva v niečom omnoho závažnejšom, a to v absencii európskej identity a spoločne zdieľaných hodnôt. Bez nich je zložité obhajovať konkrétne politické rozhodnutia. Vidíme to napríklad na nezhodách v súvislosti s migračnou politikou. Junckerov prejav odhalil obludné rozmery hodnotového guláša EÚ. EÚ podľa Lisabonskej zmluvy stojí na hodnote slobody, pritom fakticky smeruje k jej potláčaniu, rešpektuje hodnotu demokracie, pritom demokratické mechanizmy používa len veľmi úsporne a jej čelní predstavitelia sú občas dokonca bohorovne znepokojení z výsledkov demokratických volieb v niektorých členských štátoch. A teraz sme sa ešte dozvedeli, že Marxova idea je pre EÚ inšpiratívna.

Tak na akých hodnotách tento spolok stojí? Rešpekt k slobode a demokracii to zjavne nie je. Ostáva nám teda rovnosť. Lenže rovnosť – v akomkoľvek inom zmysle slova, než je rovnosť pred zákonom – je nebezpečnou hodnotou. Rovnostárstvo nie je prirodzené a presadzovať sa môže len s väčšou či menšou mierou násilia. Dejiny nám ponúkajú mnoho príkladov. A že nie sú optimistické, nevyplýva z nepochopenia Marxovej idey revolucionármi, ako sa chybne domnieva aj pán Juncker, ale zo samotnej podstaty „rovnostárstva“. Ak pán Juncker naznačuje, že rovnosť, či rovnostárstvo je pre EÚ inšpiráciou, mal by sa spýtať občanov krajín, ktoré s podobnými projektami majú skúsenosti. Určite nespochybňujeme potrebu sociálnej solidarity, ale čo sa týka EÚ, Slováci hlasovali v referende za vstup do slobodnej a otvorenej Európy, nie do modernejšej verzie socialistickej utópie.  

Nie nedostatok  sociálnej politiky, ale chýbajúce spoločne zdieľané hodnoty, na ktoré by sme sa mohli v čase krízy odvolávať, sú tým problémom, ktorý robí európsky projekt nestabilný. Bez spoločne zdieľaných hodnôt je EÚ len projektom „do dobrého počasia“. A dobré časy tu nebudú večne...

Ivan Zuzula


Televízne diskusie a pluralita názorov

V ostatnom čase som si pozrel niekoľko diskusných politických relácii v dvoch televíziách (v jednej súkromnej a v jednej verejno-právnej) a zistil som, že nechápem, aký je dôvod ich vysielania. Zvýšenie miery informovanosti divákov to asi nebude.

Debaty mi pripomínali „manželské dialógy“ - niečo, čo pozná každý, kto už je niekoľko rokov ženatý. Jeden z „diskutujúcich“ (spravidla ten odhodlanejší) vytrvalo hudie svoje a s postupujúcim časom rastie aj miera jeho nasrdenosti. Prejavuje sa to na kadencii reči, na tóne hlasu a na voľbe argumentov. Ten druhý sa sprvu snaží argumentovať, po chvíli však pochopí nezmyselnosť takéhoto postupu a zvolí tzv. taktiku 3N: neprerušovať, neskákať do reči, nechať vyhovoriť. A tí skúsenejší vedia, že dobré býva aj štvrté N: nepočúvať. Naznačená schéma v prípade rodinných diskusii vedie pomerne rýchlo k utlmeniu vášní, pretože spomenutej aktívnejšej stránke postupne dôjde „palivo“ a debata „sa“ skôr či neskôr ukončí.

V spomenutých televíznych debatách sa však vyskytuje aj tretí účastník, tzv. moderátor. Pri pohľade do slovníka zistíte, že slovo „moderare“ má napr. v taliančine viacero významov, prekladá sa dá ako: tlmiť, mierniť, upokojiť, skrotiť, mierniť vášne a pod. Moderátori v televíznych diskusiách však vôbec nesmú pôsobiť ako „tlmiče vášní“, práve naopak, musia urobiť všetko pre to, aby debata bola živá, zápalistá a aby si diskutujúci (hoc aj doslova) skákali do vlasov - a prirodzene do reči.

Ak sa v štúdiu stretnú politici s nedostatkom diskutérskych skúseností, neznalí spomenutého princípu troch alebo štyroch N, tak z ich „dialógu“, podporovaného vstupmi moderátora, časom vznikne zvuková kulisa na úrovni priameho prenosu spod hladiny jazera Loch Ness – nezrozumiteľný hukot.

Iná situácia nastáva, ak jeden z účastníkov diskusie vie, „ s kým má tú česť“ a striktne dodržiava vyššie spomenutú obrannú taktiku. Nebyť moderátora „diskusia“ by po chvíli skončila, pretože je iba veľmi málo „samozápalných“ jednotlivcov, ktorí v sebe dlhodobo dokážu živiť sami spravodlivé rozhorčenie. Moderátor sa však postará o „palivo“ a argumenty rozohneného kritika pomerov a majiteľa pravdy nemajú konca – kraja, limitom býva spravidla časové ohraničenie diskusnej relácie.

Že diváci ničomu nerozumejú – o to tu vôbec nejde, dôležité je poskytnúť priestor „pluralite“ názorov. Čích?   

Ivan Zuzula


Jednotlivec a dav

Väčšina fyzikálnych, spoločenských a ekonomických javov sa riadi tzv. normálnym rozdelením, charakterizovaným známou zvonovitou Gaussovou krivkou. Vyplýva z neho, že extrémne nízke alebo extrémne vysoké hodnoty sa vyskytujú iba zriedkavo, prevládajú hodnoty málo sa odlišujúce od priemeru. Komunistickí ideológovia mali v tejto súvislosti známy problém s dejinami, ako chápať historickú úlohu jednotlivca, či pripísať úlohu „dejinného hýbateľa“ výnimočným jednotlivcom (štatisticky zhruba 2,5 % z celkovej populácie) alebo „ľudu“ (podľa štatistiky cca 68 % populácie).

Úplne jasná je situácia vo vede, v technike a v športe. Kritéria určujú iba tí najschopnejší a najvýkonnejší, priemerné výkony verejnosť (laickú aj odbornú) nepriťahujú. Má to, prirodzene, aj tienisté stránky, v snahe byť najlepší nedokážu niektorí jednotlivci odolať nelegálnym prostriedkom a spôsobom (napr. doping v športe).

Zvláštnu kapitolu tvorí politika. Už zo spomenutých problémov boľševických ideológov vidno, že sa tu kríži úloha jednotlivca s postavením „davu“. Zo základných princípov demokracie, ktoré nemá zmysel spochybňovať (demokracia sa totiž v doterajšej v histórii ľudstva javí ako najvhodnejší spôsob vládnutia), je úloha väčšiny neoddiskutovateľná. „Väčšiny“ je jednoducho v porovnaní s „výnimočnosťou“ oveľa viac, takže jej názory v demokracii musia prevažovať. Väčšinové idey a názory nemusia dosahovať úroveň a brilantnosť myšlienok „osvietených duchov“, no práve rešpektovanie prevládajúcich konzervatívnejších názorov býva poistkou pred „ohňostrojom“ geniálnych nápadov a rýchle sa striedajúcich neoverených koncepcií.

Úlohou jednotlivcov v politike (a následne aj v histórií) býva odhaľovať skryté obzory, hľadať nové riešenia, poukazovať na nové súvislosti a pod. Tie následne modifikujú názory a postoje väčšiny a vývoj spoločnosti sa posúva. Od „kvality“ dominantných jednotlivcov a od „vnímavosti“ ich publika potom závisí smer tohto vývoja: progresívnym smerom, resp. smerom k úpadku. V histórii ľudstva je, chvalabohu, toho prvého viac.

V praktickej politike však dosť často bývame svedkami toho, že aj demokraticky zvolení predstavitelia „väčšiny“ s cieľom vyhnúť sa možnému vplyvu tých schopnejších a v snahe eliminovať hoc aj ich potenciálne postavenie sa začnú obklopovať „kádrami“, ktoré ich nebudú môcť ohroziť, ľuďmi menej schopnými od seba. Nastáva situácia, ktorá v minulom politickom systéme nebola ničím výnimočným. Výsledok: stagnácia, dezilúzia, rodinkárstvo, degres.

Na Slovensku sa dodnes nevytratili spomenuté snahy o to, aby sa „druhotriedni“ ľudia vo funkciách neobklopovali „treťotriedymi“. Čo je však horšie, čoraz častejšie sa začínajú objavovať jednotlivci, ktorí sa sami pasujú do role absolútnych nositeľov pravdy a predestinovaných interpretátorov morálky a slušnosti. Svoje názory si nenechávajú pre seba, ale vehementne sa snažia ovplyvňovať svoje okolie, a, samozrejme, svoj význam preceňujú. Ľudí, ktorých (hoc aj zdanlivo) o svojej pravde presvedčili, vydávajú za „väčšinu“ a spoliehajú sa na nezištnú pomoc rovnakých „falošných“ prorokov.

Dlhodobé prepojenie oboch spomenutých trendov môže mať na chápanie politiky ako verejnej služby negatívne dôsledky. Naša politická strana bude preto vždy dôsledne rešpektovať demokratické princípy garantujúce práva „väčšiny“, rovnako však bude starostlivo dbať na úroveň a kvalitu prejavov jednotlivcov, aby neboli zdrojom dezinformácií a negatívneho ovplyvňovania verejnej mienky.


Čo môže byť výsledkom prehnaného boja „za slušnosť“?

                Pojmy ako „slušnosť“, „boj za slušnosť“, „slušné Slovensko“ sa v ostatnom čase stali veľmi frekventovanými, vzdelanejší zlomyseľníci by mohli povedať, že priam inflačnými. Ak však budete hľadať odpoveď na to, čo to „slušnosť“ vlastne je, tak sa napr. na českej verzii Wikipedie dozviete, že slušnosť, tiež zdvorilosť, tiež správne či cnostné správanie sa (lat. decentia) je morálna kvalita určujúca mieru toho, čo je slušné. Takáto definícia je typickým príkladom tautológie („definície v kruhu“) - situácie, keď sa nejaký pojem definuje sám sebou. Boľševici na teóriách založených na takýchto reťazcoch príčin a následkov postavili jednu „vedeckú“ disciplínu - vedecký komunizmus. Príkladom tautologickej definície z oblasti ekonómie je určenie pojmu pridaná hodnota: Pridaná hodnota je hodnota, ktorá sa pridáva.

         Ironicky ladená Necyklopédia (opäť tautologicky) uvádza, že termín „slušní ľudia“, prípadne „ všetci slušní ľudia“ funguje na princípe reciprocity. Niekto je slušný, pretože to o ňom tvrdia iní slušní ľudia, z ktorých každý sa stáva slušným už tým, že ich niekto za takých považuje. Takto sa vytvorili skupiny ľudí, ktoré majú patent na slušnosť a nikto, kto má iný názor, sa slušným nemôže stať. Už samotný nesúhlas s niekým slušným je neslušný a nesúhlasiaceho na večné veky diskvalifikuje. 

         Z reakcií účastníkov pochodov a zhromaždení z posledných dní a týždňov vyplýva, že mnohí z nich sa dožadujú nie neurčitej „slušnosti“, ale toho, aby v ich každodennom živote konečne našli miesto podvedome chápané princípy morálky, tolerancie a ohľaduplnosti. Jeden z nich to lapidárne zhrnul do konštatovania, že ak by všetci dodržiavali „Desatoro“, boj za „slušnosť“ by bol bezpredmetný.

         Viacerým predstaviteľom tých, ktorí sa pasujú za reprezentantov „slušnosti“ by však okrem niekoľkých nebeských bytostí nedokázal asi vyhovieť nikto. Svätému Petrovi by určite zazlievali (a vytiahli by o tom aj kompromateriály), že trikrát zradil Krista, o apoštolovi Pavlovi by zasa zistili, že sa pod krycím menom Šavol zúčastnil kameňovania svätého Štefana. Ich požiadavkám pravdepodobne nevyhovie nikto – s výnimkou skupinky „slušných“, ktorí sú slušnými iba preto, že sa za takých sami vyhlasujú.

         Každý dospelý človek má vo svojom životopise niečo, za čo sa hanbí a o čom by nerád hovoril verejne. A výsledkom aktivít plamenných bojovníkov „za slušnosť“, ktorí na každom hľadajú iba to najhoršie (a ak nenájdu tak si vymyslia), však nakoniec môže byť nezáujem kohokoľvek angažovať sa vo verejnom priestore len preto, že nechce riskovať stret s nekonečným kádrovaním, osočovaním a účelovou diskreditáciou.

                                   Ivan Zuzula


Čudná kandidatúra?!


Foto zdroj: https://archiv.prezident.sk/gasparovic/indexef24.html?nahlad&news_id=19329

V politickom a mediálnom virvare posledných dní sa dostala do úzadia tlačová konferencia Imricha Béreša, na ktorej zverejnil svoj úmysel uchádzať sa o post hlavy štátu. Ako sám povedal, spoločníkov na nej mu mali pôvodne robiť aj dvaja členovia jeho petičného výboru: herec a bývalý politik Milan Kňažko a bývalý trnavský arcibiskup Róbert Bezák. V obidvoch prípadoch ide o ľudí, ktorí svoj kredit nemusia dokazovať a ktorých autorita je zjavná.

Pred kamerami sa v pondelok neobjavili - a potvrdil to aj nádejný prezidentský kandidát – kvôli medializovaným informáciám o údajnom rodinnom násilí, ktorého sa mal pred rokmi dopustiť.

Strana #Sieť už dlhodobo upozorňuje na krízu morálnych hodnôt, ktorá je podľa nás základom väčšiny súčasných spoločenských problémov, takže aj morálka budúcej hlavy štátu, hoc aj potenciálnej, by nemala byť akýmkoľvek spôsobom spochybniteľná. Ak pán Béreš berie svoju kandidatúru vážne, potom musí uznať, že štart jeho kampane nebol práve najšťastnejší. Ak v nej chce pokračovať, mal by jednoznačne presvedčiť verejnosť o svojej nevine – aj za cenu príslušných právnych krokov voči autorovi (autorom) kompromitujúcej informácie. Opačný alebo málo razantný postup z jeho strany bude v očiach mnohých zlyhaním a priznaním viny.

A netýka sa to iba jeho samotného. Tieň pochybnosti bude padať aj na tých, ktorí ho v jeho snahách o najvyšší post na Slovensku budú podporovať.


Zmena klímy a jej možné dôsledky



Uspokojovanie hmotných a duchovných potrieb spoločnosti postupne vedie ku konfliktu medzi aktuálnymi a perspektívnymi požiadavkami ľudského rozvoja. Civilizačný tlak poškodzuje to, čo je pre ľudskú existenciu nevyhnutné a čo dlhodobo jestvovalo ako samozrejmosť – zdravé životné prostredie. V druhej polovici dvadsiateho storočia sa v rozvinutých krajinách začína chápať, že environmentálne problémy si vyžadujú nové prístupy, formulujú sa nové koncepcie (morálne, politické a ekonomické) a inak sa začína chápať otázka právnej zodpovednosti za poškodzovanie životného prostredia.

Kým donedávna mali „problémy“ životného prostredia iba lokálny charakter a dalo sa s ním „vysporiadať“ v rámci jedného štátu, v druhej polovici dvadsiateho storočia vystupujú do popredia problémy, ktoré sú globálne, a nie je v silách jednotlivých krajín ich odstrániť. Jedným z takých problémov je aj zmena klímy a s ňou súvisiace globálne otepľovanie atmosféry.

Zmena klímy sa týka (bude týkať) takmer všetkých oblastí života spoločnosti. V poľnohospodárstve sa napríklad prejaví na výnosoch plodín, chove hospodárskych zvierat a na lokalizácii poľnohospodárskej výroby.V dôsledku extrémnych výkyvov počasia sa zvýširiziko neúrody. Dôsledky zmeny klímy neobídu ani pôdu – dôjde v nej ku zníženiu množstvaorganických látok predstavujúcich rozhodujúci faktor úrodnosti. Zväčší sa rozsah plôch, ktoré bude potrebné permanentne zavlažovať, takže stúpnu aj nároky na množstvo a kvalitu závlahovej vody. Aktuálna bude zmena rastového a produkčného potenciálu plodín, iné budú aktivity škodcov (vrátane inváznych).

V prípade lesov dôjde predovšetkým ku zmene ich zdravotného stavu a ku zmene ichproduktivity, zmenia sa aj pomery geografického rozšírenia niektorých druhov stromov.

V oblasti energetiky zmena klímy zmení súčasné rozloženie ponuky a dopytu (v zime budeme menej kúriť, v lete viac chladiť). Znížený výskyt zrážok a zvýšený výskyt horúčav negatívne ovplyvní chladiaci proces v tepelných elektrárňach.

Klimatická zmena sa dotkne aj cestovného ruchu. Na jednej strane sa zlepšia podmienky na letné turistické aktivity (kúpanie, horská turistika a pod.), na druhej strane dôjde ku zhoršovaniu podmienok zimných športov, viazaných na výskyt snehovej pokrývky, najmä v nižšie položených zimných strediskách.

Zmena poveternostných podmienok sa v nezanedbateľnej miere prejaví aj na zdraví ľudí, zvierat a rastlín. Zvýši sa počet úmrtí a chorôb spôsobených počasím. Zmena klímy spôsobí aj rozšírenie vážnych infekčných chorôb, resp. takých, ktoré sa u nás nikdy nevyskytovali.

Výrazné zmeny nastanú v kvalite a dostupnosti vodných zdrojov, čo ovplyvní aj celý rad súvisiacich odvetví. Zmení sa prietokový režim povrchových vôd (napr. pokles prietokov v južnej časti Slovenska), zhoršia sa podmienky na zásobovanie obyvateľstva, poľnohospodárstva a priemyslu vodou.

V sektore dopravy takmer niet oblastí, ktoré nie sú priamo spojené s prejavmi počasia. Železničnú, cestnú a leteckú dopravu budú predovšetkým ohrozovať extrémne javy počasia (vysoké a nízke teploty, intenzívne búrky, snehové kalamity).

Klimatická zmena je nielen environmentálnou výzvou, ale je aj sociálnou a ekonomickou hrozbou. Ľudstvo jej bude v priebehu najbližších desaťročí nevyhnutne čeliť. V prípade, že by sa Slovensko rozhodlo tento problém ignorovať, odborníci upozorňujú na možné negatívne dopady V prípade naplnenia najhoršieho možného scenára by však na Slovensku mohlo byť ohrozených takmer 300 tisíc pracovných miest a potenciálne dôjde k výpadku produkcie na úrovni viac ako 65 miliárd eur.


                                            Ivan Zuzula



Politika včera, dnes a zajtra

                                                                                                   Foto: pravda.sk

               Keďže politici sa spravidla riadia tým, čo zaujíma média, aj ich aktivity bývajú veľmi často ovplyvňované „záujmami verejnosti“. Kým žurnalistickému svetu vládli tlačené médiá, rozhodujúce boli informácie typu „včera“. Aj najväčšie senzácie v novinách boli zo včerajška, málokedy z dnešného predpoludnia. A platilo to všeobecne známe, že nič nie je také staré ako včerajšie noviny.

               Postupná náhrada printových médií médiami elektronickými priniesla zmenu a nielen žurnalisti musia byť „just in time“. Výsledkom je, že väčšinu z nás zaujíma iba dnešok a aktuálne senzácie a mnohí politici nevidia a ani nechcú vidieť za rámec aktuálneho volebného obdobia.

               Existuje však celý rad situácií s časovým horizontom „zajtra“ alebo až „pozajtra“. Ide zväčša o reálne problémy, ktoré sa nás však „bezprostredne“ netýkajú, zaujímať sa o ne budú možno naše deti a určite naši vnuci, čo však asi neuvidíme. Patria medzi ne takmer všetky environmentálne výzvy: znečisťovanie prostredia, produkcia odpadov, narušovanie biodiverzity etc., etc.

               Zaklínadlom ostatných rokov sa stala „zmena klímy“. O tom, že sa s klimatickým systémom na Zemi „čosi“ deje, nepochybujú odborníci, ani značná časť laickej verejnosti. O čom však pochybnosti existujú, je miera, s akou sa na tomto „čosi“ podieľajú aktivity ľudstva. Reakcie spoločnosti môžu byť rôzne. Je možné existenciu zmien klímy nepripúšťať a nerealizovať žiadne protiopatrenia - výsledkom bude (v tom lepšom prípade) profit z usporených prostriedkov, ktoré sa nevynaložili na riešenie neexistujúceho problému, no na druhej strane stojí hrozba celosvetovej katastrofy netušených rozmerov. Opačný variant (pripustiť existenciu zmeny klímy a aj nevyhnutnosti protiopatrení) predstavuje na jednej strane investície do skúmania a riešenia niečoho, čo nenastane, no nepôjde o zbytočne vyhodené peniaze – vedecký a technický prínos takéhoto postupu sa určite prejaví aj v iných oblastiach života spoločnosti. Na druhej strane v prípade reálnych klimatických problémov sa iba pripravená spoločnosť vyhne ich zhubným dôsledkom.

               Z toho, čo naznačujeme, vyplýva, že zodpovední politici, berú upozornenia vedcov vážne a takisto vážne sa zaoberajú tým, ako život spoločnosti, ktorú riadia, prispôsobia zmeneným podmienkam a okolnostiam. A tu sa natíska otázka – vie pani ministerka pôdohospodárstva, aké plodiny sa budú (dať) pestovať v Podunajskej nížine o štyridsať, päťdesiat rokov, vie pán minister životného prostredia, ako budú v tom istom čase vyzerať naše lesy, vie nám niekto povedať, ako to bude so zásobami pitnej vody a so závlahami. Budeme v bytoch vynakladať viac prostriedkov (a aj spotrebovanej energie) na kúrenie alebo na klimatizáciu? Vie pani ministerka zdravotníctva odpovedať na otázku, či a aké tropické choroby budú ohrozovať Slovensko?

               Chápem, že politikov (koaličných aj opozičných) najviac trápia problémy „dneška“. Myslím si však, že tí ktorí si vidia o kúsok ďalej od nosa by od nich mali požadovať, aby sa začali vážne zaoberať aj problémami „zajtrajška“. Ľahko sa nám totiž môže stať, že o pár desiatok rokov budeme vo vlastnej krajine vítať akýchkoľvek „spasiteľov“, len preto, že na „spásu“ sa nevieme pripraviť včas.        

 Ivan Zuzula


Nahá opica a prehrešky „tých druhých“



Zhruba pred päťdesiatimi rokmi vyšla dnes už kultová kniha britského zoológa Desmonda Morrisa Nahá opica (The Naked Ape). V tomto bestselleri sa autor zameral na tie aspekty ľudského života, ktoré majú svoj predobraz u rôznych druhov zvierat, a popísal spojitosti medzi človekom (nahou opicou) a zvieracou ríšou. 

            Kontroverzné predstavy autora o tom, že živočíšny druh homo sapiens (človek rozumný) je v podstate iba jedným z viac ako sto známych druhov opíc, vzbudili vlnu odporu. V jednom však autorovi musíme dať za pravdu. Súčasný vzdelaný a kultivovaný človek sa od svojho primitívneho a barbarského predka odlišuje iba veľmi tenkou škrupinkou civilizačného nánosu. Ten však môže veľmi ľahko popraskať a opadať a stojí pred nami „nahá opica“.

            Civilizačný náter človeka sa obzvlášť ľahko zotrie v dave, nemusia nás o tom poúčať vedci, stačí ísť na bežný futbalový zápas a pozorovať vyčíňanie niektorých „ľudí rozumných“. Nebezpečná je tiež erózia ochrannej civilizačnej vrstvy „poukazovaním“ na skutočné alebo domnelé krivdy, ktoré páchajú „tí druhí“. „Poukazovanie“ – bez konštruktívnych návrhov riešenia problémov - sa prioritne zameriava na prvú signálnu sústavu davu a jej cieľom je vyvolávať pocit ohrozenia a strachu, podnecovať závisť, pocity ukrivdenosti a menejcennosti a potencovať potrebu okamžitej radikálnej reakcie. Z americkej angličtiny sme pre extrémny prípad takéhoto typu správania sa prebrali pojem „sudca lynč“.

            Súčasnú morálnu krízu slovenskej spoločnosti jednoduché a radikálne riešenia nezažehnajú. Ide o dlhodobý proces tolerovania neslušnosti a nemorálnosti, spravidla nie o proces trvalého a viditeľného porušovania právnych noriem, hoci aj toho sme neraz svedkami. Ide o proces obdivu „celebrít“, ktoré sú však iba výtvorom mediálnych manipulácii, často bez akéhokoľvek morálneho, vedomostného alebo tvorivého podkladu. Kult hviezd a hviezdičiek, ktoré majú pocit, že sa samé vypestovali v kvetináči, a už iba to je hodné všeobecného uznania, deformujú názory spoločnosti na vzdelanie, kultúru a morálku. Nie je ničím mimoriadnym, ak majster opravujúci vám práčku alebo chladničku dve hodiny nadáva na takých a onakých zlodejov a klamárov, ktorí rozkradli, čo sa dalo, a nakoniec sa spýta: „A bez bločku by to nešlo, šéfko?“

            Politika a jej svet nie je izolovaným ostrovom, ktorého sa všeobecná devalvácia morálnych hodnôt netýka. Sú iba odrazom toho, čo je možné a prípustné v celom spektre života spoločnosti. Poukazovanie na jednotlivé prehrešky hoc aj všetkých súčasných politikov bude neúčinné, ak si neuvedomíme, že politika a správanie sa každého z nás sú spojené nádoby a že na politikov môžeme mať len také nároky a požiadavky, aké uplatňujeme na seba.  


 Ivan Zuzula

https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-1/p80x80/21430251_949278498569833_1123047034766658866_n.png?oh=90e8fc8a3059bf440df18ef9cde4f113&oe=5B43BF5A

November neskončil, November pokračuje


V dobách reálneho socializmu všetci študenti vysokých škôl povinne v štvrtom ročníku absolvovali prednášky a cvičenia z predmetu vedecký komunizmus. Aktuálna bola otázka, či tento predmet vymysleli vedci alebo komunisti, odpoveď – vedci určite nie, tí by si to napred vyskúšali na zvieratách. Experimenty na ľuďoch, skúšanie toho, čo „obyčajní“ ľudia vydržia – to bolo a je doménou samovládcov, diktátorov a režimov, ktorých predstavitelia podľahnú pocitu, že nad nich už nikoho niet.

V novembri 1989 sme boli svedkami toho, ako sa nielen u nás masy vzbúrili proti nadiktovanému chápaniu dobra a snažili sa oslobodiť od tých, ktorí najlepšie vedeli, čo je pre „pracujúci ľud“ najlepšie. Otázkou však je, nakoľko sa tento zámer podaril a nakoľko boli úmysly niektorých z tých, čo stáli v zákulisí, počestné. Základným mottom socialistickej ideológie bolo, že všetci sme si v právach a v povinnostiach rovní. Faktom však je, že kým „rovní“ štrngali na námestiach kľúčmi, tí „rovnejší“ štrngali peniazmi a hľadeli, ako pre seba uchmatnúť čo najviac. Najväčší profit z Novembra mali totiž tí, ktorí v pravý čas mali k dispozícii informácie alebo peniaze, najlepšie jedno aj druhé spolu. Najlepšie informácie mali, prirodzene, mocipáni a ich poskokovia v rôznych vedecko-komunistických ústavoch, peniaze zasa tí, ktorí neboli celkom utisnutí iba na mesačnú mzdu. Boli to všelijaké kreatúry pololegálnej a nelegálnej ekonomiky – veksláci, dámy z polosveta, „vychytení“ fuškári, podvodníčkovia a podvodníci v obchodoch a v službách.

November nás všetkých postavil pred voľbu „oni“ a „my“. „Oni“ to boli bližšie nešpecifikovaní papaláši, akýsi „komunisti“, pomyselný zdroj všeobecnej nespokojnosti a fiktívna príčina všetkého zla. Spravidla to nebol nikto konkrétny, nikoho otec, brat, či manžel, neboli to ani tí výborní súdruhovia od nás z továrne, ktorí okrem platenia členského z toho, že sú straníci, vôbec nič nemajú. Napriek tomu, že komunistický režim sme vyhlásili za zločinecký, nikto zaň  a za jeho skutky potrestaný nebol, komunistická strana je dodnes legálna, eštébáci sa tešia z výsluhových dôchodkov a ich obete, nemajúce v socialistickej ére najmenšiu šancu uplatniť sa, živoria z penzií, ktoré im vyšli z toho, čo smeli zarobiť.

„My“ – to boli všetci ostatní, heterogénna skupina, dnes, ani nie po tridsiatich rokoch, zgrupovaná v desiatkach politických strán so stovkami protichodných názorov. Verejnosť proti násiliu – prvé významnejšie občianske zoskupenie po Novembri – otvorila doširoka svoju náruč a dala šancu všetkým – od amatérskych „nepolitikov“ vo svetroch, ktorí chceli kontrolovať „profesionálnych“ politikov, až po mečiarovskú neoboľševickú platformu Za demokratické Slovensko, neskoršie HZDS.

Je len pochopiteľné, že hlavnými hrdinami protiboľševického vzplanutia v novembri 1989 boli mladí ľudia, ľudia s ohľadom na svoj vek nezaťažení minulosťou, s vrodeným zápalom pre spravodlivosť a s odhodlaním bojovať za ňu.

Vývoj po novembri 1989 ukázal, že „vedeckí komunisti“ neodišli do histórie, pretransformovali sa neustále na nás skúšajú svoje metódy. Prispôsobili sa, sú prívržencami voľného trhu, paneuropanstva, rovnosti. Len stále akosi mlčky predpokladajú, že všetci na Slovensku sú si rovní, len oni sú opäť akýsi „rovnejší“, že si vďaka „vlastnej hlave“ zaslúžia mať viac práv, väčšiu slobodu, viac príležitostí. A mladí ľudia na uliciach sa opäť dožadujú odpolitizovania verejného života, nezávislej justície, neskorumpovaných politikov, funkčnej polície, odstránenia straníckych preukazov ako základných kvalifikačných predpokladov pre „našich ľudí“ a tak ďalej a tak ďalej. Nepripomína nám to niečo? November neskončil a na našu škodu si aj takmer po tridsiatich rokoch musíme uvedomiť, že nielen pravda a láska, ale aj slušnosť a spravodlivosť musia zvíťaziť.   

Ivan Zuzula

https://blog.postoj.sk/32219/november-neskoncil-november-pokracuje

https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-1/p80x80/21430251_949278498569833_1123047034766658866_n.png?oh=90e8fc8a3059bf440df18ef9cde4f113&oe=5B43BF5A

Volanie po slušnosti a kríza morálky

Volanie po slušnosti spájajú organizátori a účastníci mítingov s viacerými požiadavkami. V ich splnení vidia jedinú možnosť, ako pretrhnúť nitky spájajúce súčasnú politiku s nekalým biznisom, korupciou a bezprávím. Nikoho neprekvapuje, že prevažujúca väčšina demonštrujúcich sú mladí ľudia. Mladí ľudia, bez „skúseností“, cynizmu a apatie tých skôr narodených si nedávajú servítky pred ústa a pomenúvajú realitu, ktorá ich obklopuje, pravými menami. A z ich názorov ostáva zhrozená nielen vládna moc, ale často aj tí, ktorí si myslia, že by súčasných mocipánov dokázali úspešne nahradiť.

Súčasná politická kríza je, ako strana #Sieť už viackrát zdôraznila, predovšetkým krízou hodnôt, je prioritne krízou morálnou. Prepojenia medzi politickými stranami a „biznisom“ charakterizujú celé obdobie po roku 1989 – bez ohľadu na jednotlivé časti politického spektra. „Oligarchovia“ v dnešnom význame tohto slova od roku 1948 do deväťdesiatych rokov minulého storočia neexistovali. Mali sme komunistických papalášov, ktorí sa museli tváriť, že žijú z mesačného platu, a nemohli ani len snívať o miliardovom majetku, o privatizácii, o vlastníctve tovární, lesov, veľkostatkov, zámkov či jácht. Mečiar a jeho HZDS vytvorili vrstvu „poctivých privatizérov“, liberálni nasledovníci „za babku“ rozpredali kľúčový majetok do cudziny. Eurofondy otvorili „netušené“ možnosti pre Smer a jeho protežantov. Ťažko uveriteľná je predstava, že väčšina z dnešných milionárskych „celebrít“ (bez ohľadu na ich súčasné politické preferencie) rozbila v roku 1989 rodinné prasiatko s úsporami a objaviac v sebe vrodený podnikateľský talent na základe teórií o neviditeľných rukách trhu „vlastnou hlavou“ zbohatla.

Taktika prispôsobovania sa, prikrčenosti a neodporovania zlu nie je v našich končinách ničím novým. A novinkou nie je ani hľadanie ciest „ako si pomôcť“. Od arizácie za Slovenského štátu (pre vyvolených „správnych Slovákov“), cez výhody socialistického „vlastníctva ľudu“ (pre vyvolených členov jedinej štátostrany) po vyvolených „mečiarovcov  – privatizérov“ a ficovsky vyvolených „našich ľudí“ vedie tá istá cestička – cestička egoizmu a snahy za každú cenu byť medzi „vyvolenými“. Nie je veľký rozdiel medzi orodovníckymi procesiami rodákov z východného Slovenska „za Vasiľom“ na ústredný výbor do Prahy a objavom mimoriadnych schopností Komjatičanov u ministra Jahnátka. Dosť pravdy je v starom aforistickom konštatovaní, že v každej „dobrej“ rodine na Slovensku sa patrilo mať svojho „gardistu“ a aj svojho „boľševika“.

Mladí ľudia, ktorí si takéto peripetie vďaka svojmu veku, prirodzene, nemôžu pamätať a poznajú ich len sprostredkovane, sú z pomerov u nás znechutení. Vidia parlament, ktorého zloženie nezodpovedá názoru voličov. Vidia, že aj ich vôľa, vyjadrená vo voľbách, je dosť často iba prostriedkom na to, aby sa uspokojili osobné ambície egoistických jednotlivcov, ktorí sa môžu riadiť iba „vlastným svedomím“ a kašľať na legálne vyjadrenú mienku verejnosti. Vidia, že dlhodobo nespokojným poľnohospodárom a okrádaným vlastníkom pôdy ministerka ponúkne „aplikáciu“, pomocou ktorej môžu nanovo posielať svoje pripomienky a sťažnosti. Kam? Vidia, že paragraf je u nás akýsi pokrútenejší, no stále tu máme „rovných“ a „rovnejších“. Vidia, že medzi „svojimi“ sa ani to najväčšie svinstvo vlastne nestane.

Mladícka radikálnosť a revolučnosť sa však (ako ukazuje história) dá aj zneužiť. V päťdesiatych rokoch minulého storočia boľševikmi zmanipulovaní aktivisti v modrých zväzáckych košeliach zavádzali komunistické móresy v „svätom“ presvedčení, že budujú žiarivé zajtrajšky. A keď dospeli, pokúšali sa v roku 1968 – neúspešne – o reparát vlastných skutkov. Mládežníci zo sedemdesiatych rokov, ktorí v časoch husákovskej normalizácie nahrádzali tých predchádzajúcich, koncom osemdesiatych rokov zistili, že boľševický kabát je pre ich osobný rozlet priúzky, a v roku 1989 s pomocou ďalšej mladej generácie zvrhli komunistický režim. Isteže, takáto interpretácia je veľmi zjednodušená, jej cieľom však nie je verne podať historické fakty, ale poukázať na to, že nadšenie a zápal môžu viesť aj k neželaným dôsledkom.

Zdá sa, že strany súčasnej vládnej koalície podcenili, ako hlboko sú medzi ľuďmi zakorenené skepsa a odpor k štýlu ich vládnutia. Zmeny v zložení vlády a personálne výmeny na policajných postoch zrejme stačiť nebudú. Úspešné pravdepodobne nebudú ani iné pokusy o rýchle a radikálne riešenie hlbokých rozporov v našej spoločnosti, ako si myslia niektorí predstavitelia súčasnej opozície. Zdá sa, že nastal čas na hľadanie východísk z morálnej krízy, do ktorej sa Slovensko za ostatných niekoľko desaťročí dostalo. A to je práca, na ktorej výsledky nie je možné nazerať prizmou jedného, dvoch volebných období.

Ivan Zuzula

https://glob.zoznam.sk/komentar-ivana-zuzulu-volanie-po-slusnosti-a-kriza-moralky/

https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-1/p80x80/21430251_949278498569833_1123047034766658866_n.png?oh=90e8fc8a3059bf440df18ef9cde4f113&oe=5B43BF5A

Začnime diskusiu o zdrojoch korupcie v slovenskej politike


Zjatrená situácia na našej politickej scéne prináša so sebou nové (staronové) problémy a otvára priestor diskutovať o nich. Jednou z „trvaliek“, o ktorých sa debatuje je aj večná téma „korupcie“ a čo s ňou. V tejto súvislosti si však musíme uvedomiť, že korupcia nie je iba balík bankoviek „vhodne“ presunutý z jedného vrecka do druhého, či protiprávne poskytnuté (získané) výhody.

V posledných rokoch sa v slovenskej politike aktivizovalo viacero osôb a osobností, ktoré pochopili angažovanie sa v politike ako logické vyústenie svojich podnikateľských aktivít, ako výsledok „píár“ rozhodnutí. Ide o argumentáciu typu - mám už všetko, založím alebo kúpim si politickú stranu, už som dosiahol veľa, ešte budem celebritou a pod. Angažovanosť v politike by však mala byť výsledkom „verejnej“ požiadavky a nie iba výsledkom marketingových rozhodnutí. Bojovníci proti korupcii by sa teda mali snažiť o to, aby sa sprísnili kritéria na založenie a registráciu politických strán, resp. kritériá na výkon štátnych a verejných funkcií.

Pri voľbách do VÚC a pri komunálnych voľbách bývame veľmi často konfrontovaní s prečudesnými koalíciami. Myslím si, že členovia konkrétnych politických strán by mali byť vyznávačmi a nositeľmi istého názoru, ktorý nie je (a ani nemôže byť) kompatibilný s názormi ktorejkoľvek inej politickej strany, alebo sú zo zištných dôvodov ochotní spojiť sa s kýmkoľvek. Krížom – krážom koalície navodzujú dojem účelových spojenectiev s cieľom uspokojiť osobné ambície a ciele. Riešením by bolo, aby sa aj v prípade volieb do VÚC a v prípade komunálnych volieb, podobne ako v parlamentných voľbách, sprísnili požiadavky na pozitívny volebný výsledok koalícií.

Priestor na „parlamentnú“ matematiku poskytuje v prípade volieb do NR SR aj reálny prepad hlasov politických strán (a teda aj názorov ich voličov), ktoré neprekročili hranicu 5 % voličských hlasov. Strany, ktoré túto hranicu prekročili, majú nakoniec (nezaslúžene) väčšie zastúpenie v parlamente. Riešenie: určiť hranicu na vstup do parlamentu na úrovni podielu voličských hlasov pripadajúcich na jeden mandát (100 %/150 = 0,67 %).

Mečiarovskou anomáliou v našom volebnom systéme a priestorom na presadzovanie osobných záujmov je v prípade volieb do NR SR fakt, že Slovensko je jedným volebným obvodom. Pri zostavovaní kandidátskych listín je v takomto prípade spravidla rozhodujúci názor centrál politických strán (resp. ich konkrétnych predstaviteľov), čo poskytuje priestor na netransparentné a subjektívne rozhodovanie. Riešenie: viacero volebných obvodov, aspoň tri (západ, stred, východ Slovenska), možno aj osem – štruktúra krajov SR.

Priestor na korupčné správanie sa otvára aj (podľa zákonov prípustná) možnosť voľného prestupu poslancov z jednej strany do druhej bez nutnosti vzdať sa mandátu. Ide o pregnantný prípad nerešpektovania vôle voličov a o umožňovanie zákulisných machinácii. Jedno z možných riešení vidíme v tom, aby voliči v konkrétnom obvode mali možnosť odvolať poslanca, ktorý porušil podmienky, za ktorých vstupoval do parlamentu. Ďalšou z možností je právne zakotvenie povinnosti poslanca vzdať sa mandátu v prípade odchodu zo strany, na kandidátke ktorej mandát získal.

Ivan Zuzula

https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-1/p80x80/21430251_949278498569833_1123047034766658866_n.png?oh=90e8fc8a3059bf440df18ef9cde4f113&oe=5B43BF5A


Znovuzrodenie parlamentnej "sedemdesiatšesťky"


https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-1/p80x80/21430251_949278498569833_1123047034766658866_n.png?oh=90e8fc8a3059bf440df18ef9cde4f113&oe=5B43BF5A


List prezidentovi


Po výzve prezidenta rokovať o aktuálnej situácii s demokratickými stranami, ktoré boli v parlamentných voľbách zvolené do parlamentu, sme sa dňa 6. marca obrátili na Kanceláriu prezidenta SR listom:


Vážený pán prezident,

vo Vašom stanovisku k súčasnej politickej situácií na Slovensku a v návrhoch na jej riešenie ste spomenuli Vašu pripravenosť stretnúť sa s predstaviteľmi parlamentných strán. V tejto súvislosti mi dovoľte obrátiť sa na Vás s otázkou, ktoré strany považujete za „parlamentné“. Chápem, že nejde o termín, ktorý by mal oporu v našom právnom poriadku, ide skôr o výraz zo žurnalistického slovníka. Napriek tomu sa domnievam, že „parlamentnou“ môže stať iba tá strana, ktorá vo voľbách osloví viac ako päť percent voličov a získa tak právo na priame personálne zastúpenie v zákonodarnom zbore. Byť „parlamentnou“ stranou znamená mať možnosť podieľať sa aktívne na dianí v spoločnosti. Na základe výsledkov ostatných volieb sa takýmito stalo niekoľko strán, medzi nimi aj strana #Sieť, a tento stav môže podľa mňa zmeniť iba vôľa voličov, vyjadrená v regulárnych voľbách, inak ide o hrubé skresľovanie volebných výsledkov.

Strana #Sieť si je vedomá svojho podielu na vzniku súčasnej vládnej koalície. Na jej sneme, ktorý sa konal 8. 9. 2017 v Bratislave, si tí členovia strany, ktorí sa nestotožnili s postojmi jej bývalých predstaviteľov a zároveň stranu neopustili, zvolili nové stranícke orgány a vytýčili nové programové priority.

 Vážený pán prezident, dovoľte mi obrátiť sa na Vás s otázkou, či by Vám aj názory našej strany nedokázali pomôcť pri hľadaní východísk zo vzniknutej vnútropolitickej situácie.

S úctou

 Ivan Zuzula,
 predseda strany #Sieť


https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-1/p80x80/21430251_949278498569833_1123047034766658866_n.png?oh=90e8fc8a3059bf440df18ef9cde4f113&oe=5B43BF5A


Vyjadrenie predsedu strany #SIEŤ k aktuálnej situácii

Prezident hovorí o kríze dôvery verejnosti vo vládny systém a tá sa nedá riešiť, ako si myslí pán premiér, dohodou koaličných strán. Základnou príčinou takejto nedôvery je vládnutie R. Fica - či už samotného alebo v rôznych koalíciách - a diskusie s B. Bugárom a A. Dankom k jej zmenšeniu už neprispejú.


Súhlasím s pánom prezidentom, že dôvody vraždy dvoch mladých ľudí stále nie sú známe, a môžu byť rôzne. Násilná smrť novinára a jeho partnerky však rozvírili stojaté vody nášho politického rybníka a z dna na povrch vyniesli niečo, o čom si títo páni mysleli, že sa nad tým naveky zavrela voda a že to pred verejnosťou navždy ostane utajené. Tento kal však žiadne koaličné dohody a rozhovory nevyčistia. A nie je v silách strán Smer, SNS a Most-Híd dokázať to za dva roky, ktoré do parlamentných volieb ostávajú. Prišiel čas „poďakovať“ sa im za snahy a za „zásluhy“ a dať najprv hlave štátu priestor na upokojenie situácie a následne voličom na nové usporiadanie pomerov na politickej scéne.

Ivan Zuzula


https://scontent.fprg2-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-1/p80x80/21430251_949278498569833_1123047034766658866_n.png?oh=90e8fc8a3059bf440df18ef9cde4f113&oe=5B43BF5A


Dublin IV zmení podobu EÚ

NAČO JE TOĽKO POLITICKÝCH STRÁN, KEĎ SĽUBUJÚ TO ISTÉ

Na Slovensku sa úspech neodpúšťa

Je náš štát funkčný

Otvorený list Andrejovi Dankovi

Dokedy bude premiér mlčať o prijímaní imigrantov


CRYPTOCURRENCIES, BLOCKCHAIN AND REGULATION